Ako sme uviedli v predchádzajúcom článku, finančná odluka cirkví od štátu má veľa výhod nielen pre neveriacich, ale aj pre samotných členov cirkví. Na jej presadenie chýba len politická vôľa. Odporcovia odluky pritom používajú stále tie isté chybné argumenty, na ktoré tu chceme reagovať.

Cirkevné reštitúcie

Nie je pravda, že štát cirkvám ešte niečo dlhuje. Cirkevné reštitúcie na Slovensku už dávno prebehli a v roku 2005 boli uzavreté uznesením parlamentu č. 1551, za ktoré hlasovalo 85 poslancov, vrátane drvivej väčšiny vtedajších poslancov za KDH. Štát po roku 1989 nikomu nevrátil viac a za výhodnejších podmienok, ako práve cirkvám. Preto neexistuje dôvod túto tému v prípade finančnej odluky znovu otvárať, a to ani neriešime, akým spôsobom katolícka cirkev pôvodne k svojmu majetku prišla.

Považujeme ze neprijateľné, že štát pokračuje vo financovaní cirkví aj po reštitúciách. Zavedenie štátnych platov a financovanie ústredí cirkví za minulého režimu malo byť kompenzáciou za zoštátnený majetok. Po roku 1989 cirkvi však dostali nielen naspäť majetok, ale im aj zostali pôvodné kompenzácie zaň.

Všeobecne prospešná činnosť

Hovorí sa, že štátne peniaze pre cirkvi idú aj na hospice, školy, sociálne služby atď., ktoré sú prospešné pre celú spoločnosť. Tieto služby však nie sú financované z priameho príspevku od štátu cirkvám. Tento príspevok, ktorý súčasnosti už narástol do výšky 52 miliónov eur ročne, bol do roku 2019 určený čisto len na platy duchovných. Po novom ho cirkvi môžu využívať aj na iné aktivity, naďalej ho však používajú v prvom rade na platy a náboženské aktivity.

Iné zariadenia a služby, ktoré cirkvi prevádzkujú, sú financované inak. V školstve napríklad funguje normatív na žiaka. Nevidíme problém v tom, ak sa cirkvi uchádzajú o financovanie od štátu pre konkrétne služby alebo ak sa transparentne uchádzajú o granty, podobne ako občianske združenia. Problém vidíme v tom, že registrované cirkvi majú zákonom garantovaný štátny príspevok, ktorý môžu používať na čokoľvek bez toho, aby štát k tomu niečo mohol povedať. Zatiaľ čo pri akomkoľvek inom financovaní od štátu musia organizácie dokladovať, že napĺňajú jeho ciele (vzdelávanie, poskytovanie zdravotnej starostlivosti atď.) cirkvi automaticky dostávajú peniaze cez priamu dotáciu „len tak“.

Kultúrne pamiatky

Pre kultúrne pamiatky, o ktoré sa starajú cirkvi, platí to isté ako v predchádzajúcom bode. Štát už teraz dáva cirkvám peniaze na obnovu kultúrnych pamiatok, ale opäť ide o iný príspevok, než predmetnú priamu dotáciu vo výške 52 miliónov eur ročne.

V 2019 bolo zapísaných v Ústrednom zozname pamiatkového fondu v registri nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok spolu 10 037 pamiatok, delených celkovo na 17 103 pamiatkových objektov. V tom istom roku 2019 cirkvi vlastnili spolu 4440 pamiatkových objektov, čo predstavuje 26 % z celkového počtu (údaje sú čerpané zo štatistík ministerstva Kultúry, z Výročných správ PÚSR, zo správ o stave SR z ministerstva Životného prostredia). Takže financovanie obnovy pamiatok je určené aj pre tieto objekty, ktorých je nezanedbateľný počet. Na obnovu pamiatok v cirkevnom vlastníctve získali cirkvi v roku 2019 dotácie v celkovej výške 6,5 milióna eur prostredníctvom dotačného programu Ministerstva kultúry Obnovme si svoj dom. Išlo až o 53% percent celkovej alokácie na program. Okrem toho majú možnosť získať ďalšie dotácie z rozpočtu VÚC a obcí, ale aj granty od rôznych nadácií a podobne.

(Ne)prežitie cirkví

Podľa zistení Miroslava Žiaka sa finančnej odluke najviac bráni paradoxne práve najbohatšia rímsko-katolícka cirkev, pre ktorú by nemal byť žiadny problém hľadať si iné zdroje financovania. Napriek tomu biskupi radi argumentujú malými cirkvami, ktoré by po finančnej odluke údajne neprežili. Čo na to povedať?

Ak sa v súčasnosti niektoré slovenské cirkvi dostali do stavu, že by bez štátneho príspevku by neprežili, niekde zrejme robia chybu a znamená to, že nie sú samostatné ani slobodné. V tom prípade je na miesto otázka, prečo by na to mali doplácať nečlenovia tejto cirkvi. Pre porovnanie – keď o nejakú politickú stranu, občianske združenie či akúkoľvek inú organizáciu nie je dostatočný záujem a nevie si nájsť vlastných podporovateľov, štát jej nijako nepomôže a zanikne. Pri cirkvách to však neplatí a napriek chýbajúcemu záujmu ich máme donekonečna povinne financovať všetci z našich daní. To nedáva zmysel a nie je to ani spravodlivé.

Množstvo veriacich

V súvislosti najmä s katolíckou cirkvou sa používa argument, že štátny príspevok pre ňu nie je až taký vysoký vzhľadom na to, aký obrovský počet ľudí sa k nej hlási. Potom je však na mieste otázka, že keď je tu toľko katolíkov, prečo teda nie sú schopní alebo ochotní svoju cirkev financovať sami.

V sčítaní obyvateľov 2021 sa k rímsko-katolíckej cirkvi prihlásilo 3 038 511 ľudí. Tento rok dostala RKC od štátu 35 448 207 eur (tu opäť máme na myslí priamu dotáciu, ktorú cirkev dostala „len tak“). V prípade finančnej odluky cirkví od štátu by to aktuálne vyšlo na 11,67 eur ročne pre každého katolíka, teda necelé euro mesačne. Naozaj by to bol problém? Aká silná náboženská viera to je, keď veriaci RKC nie sú ochotní prispievať na svoju cirkev ani jedno euro mesačne?

Odpoveď na túto otázku je to práve to, čoho sa biskupi zrejme boja najviac. Ukázalo by sa, že väčšina ľudí na Slovensku sú katolíci len na papieri a ich skutočný počet je oveľa nižší.

Vatikánske zmluvy

V diskusiách o odluke cirkví od štátu sa často spomínajú aj Vatikánske zmluvy. Tie chceme zrušiť, lebo sú pre Slovensku republiku jednostranne nevýhodné a dávajú rímsko-katolíckej cirkvi významné nadpráva na úkor všetkých ostatných občanov SR. O konkrétnom spôsobe financovania cirkví sa v nich ale nepíše. Systém financovania by sa preto dal zmeniť aj bez zmeny alebo zrušenia Vatikánskych zmlúv.

Ačohentizmus

Najčastejšou a najobľúbenejšou reakciou cirkevných predstaviteľov a „kresťanských“ politikov na akúkoľvek zmienku o odluke cirkví od štátu je odbiehanie od témy a argumentačný faul, tzv. ačohentizmus – že štát prispieva aj na iné, podľa nich nepotrebné veci, že teraz treba riešiť dôležitejšie problémy a podobne. Toto tvrdenie o dôležitejších problémoch má však platiť iba jednostranne a napríklad sprísnenie interrupcií, zákaz nedeľného predaja či zákaz dúhových vlajok podľa nich možno riešiť donekonečna. Preto by sme vôbec nemali pristúpiť na túto hru.

Neexistuje tu žiadna iná organizácia, ktorá by mala také nadpráva, aj ohľadom financovania, ako práve cirkvi. Keďže naši politici za viac ako 30 rokov nedokázali splniť požiadavku Novembra 1989 na „dôslednú odluku cirkví od štátu“, nemáme žiadny dôvod čakať dlhšie. Nedajme sa preto odbiť nezmyselnými výhovorkami, že sa to nedá alebo že teraz vraj nie je ten správny čas.

Kategórie: Názory

Štítky: argumenty, dotácia, financovanie, financovanie cirkví, odluka cirkví od štátu, reštitúcie, vatikánske zmluvy