V diskusii o finančnej odluke cirkví od štátu sa veľmi často stretávame s argumentačným klamom, ktorý je známy pod názvom ačohentizmus (po anglicky whataboutism). Akonáhle otvoríte túto otázku, hneď niekto z prítomných členov cirkví začne odbiehať od témy: „A čo financovanie športu? A čo kultúra? A ja nechcem platiť toto a tamto! O odluke cirkví sa môžeme baviť až vtedy, keď bude vyriešené… “ (doplňte ľubovoľný problém).

Ačohentizmus nie je argument

Keď sa nad tým chvíľu zamyslíte, zistíte, že takáto argumentácia nemá logiku. Je to ako keby ste povedali: „Áno, zákon o financovaní cirkví je zlý a nespravodlivý, ale aj iné zákony sú zlé a nespravodlivé, takže je to úplne v poriadku!“

Ak stále ešte nerozumiete, prečo ačohentizmus nemôže byť odpoveďou, predstavte si, že situácia by bola presne opačná – štát by cirkvám nedával ani cent a namiesto toho by každý rok platil desiatky miliónov nejakému spolku neveriacich. Myslíte, že by to veriaci nechali len tak? Akceptovali by trápny pseudoargument, že keď štát prispieva na šport a kultúru, tak nech prispieva aj na propagáciu ateizmu alebo sekulárneho humanizmu? Samozrejme, že nie!

ETHOS ako občianske združenie financujú dobrovoľní členovia členskými príspevkami alebo darmi a nepýtame naňho peniaze od tých, ktorí s nami nesúhlasia. Rovnaký férový prístup by sme si priali aj od členov cirkví namiesto nezmyselných výhovoriek. Nemalo by byť samozrejmosťou, aby každý prispieval na tie veci, ktoré mu v živote dávajú zmysel a ktorým verí?

Upozorňujeme, že občianske združenie ETHOS nie je politická strana, nie je v našich možnostiach venovať sa každému nesprávne nastavenému zákonu a každému spoločenskému problému na Slovensku. Preto sme si vybrali jeden z tých, ktoré osobne považujeme za najdôležitejšie. Sme však ochotní podporiť zmysluplné aktivity aj v iných oblastiach (čo aj v rámci možností robíme).

Prečo riešime práve cirkvi?

Cirkvi majú vysoko nadštandardné postavenie pri poberaní štátnych peňazí. Sú jediné organizácie, ktoré každý rok len tak automaticky dostávajú desiatky miliónov zo štátneho rozpočtu a tento príspevok sa im pravidelne zvyšuje. Tento rok je to až 52 miliónov. Okrem toto štát platí učiteľov náboženstva v základných školách, teologické fakulty, prispieva na cirkevné kultúrne pamiatky, cirkevné školy, cirkevné zariadenia sociálnych služieb a poskytuje cirkvám množstvo ďalších priamych a nepriamych dotácií, ktoré prakticky nie je možné presne vyčísliť. Rímsko-katolícka cirkev je, čo sa týka nehnuteľného majetku, zrejme najbohatšia organizácia na Slovensku a pravdepodobne aj na svete.

V rámci prerozdeľovania štátneho príspevku medzi jednotlivé cirkvi je zase RKC jednoznačne zvýhodňovaná. Aj keby teoreticky v budúcnosti prišla o všetkých veriacich, stále by dostávala desiatky miliónov od štátu. Neexistuje tu žiadna iná organizácia, ktorá by mala takéto významné nadpráva – či už ide o športový klub, divadlo, občianske združenie, politickú stranu alebo inú organizáciu.

Okrem toho predstavitelia RKC výrazne zasahujú aj do života nekatolíkov. Nejde teda len o to, že sme nútení prispievať organizácii, ktorej služby nevyužívame, ale navyše táto organizácia v mnohých otázkach koná priamo proti nášmu presvedčeniu, šíri neznášanlivosť k celým skupinám občanov a organizuje politicky motivované akcie za potláčanie ich práv.

Najbohatšia cirkev nechce odluku

Poslanec Miroslav Žiak, ktorý sa tejto téme venuje už dlhší čas, v rozhovore potvrdzuje, že paradoxne práve vedenie tej najbohatšej cirkvi má najväčší problém s finančnou odlukou:

„Jednoznačne najradikálnejšie negatívne ju vníma RKC, pretože každé iné financovanie by odhalilo skutočné počty ich pravých veriacich. U ostatných cirkví som sa stretol s pozitívnym vnímaním alebo neutrálnym. Na jednej strane chápem strach ľudí zo zmeny, no práveže zmena im môže, paradoxne, pomôcť byť skutočne slobodný.“

Je naozaj smutné, že katolícki biskupi viac ako 30 rokov po Nežnej revolúcii, pred ktorou sami požadovali odluku cirkvi od štátu, úplne zmenili názor a snažia sa za každú cenu udržiavať súčasný nezdravý stav.  Namiesto toho, aby svojich členov viedli k finančnej zodpovednosti za činnosť vlastnej cirkvi, spoliehajú sa na to, že ich donekonečna bude živiť štát z daní všetkých občanov. Je to jasný prejav nedôvery voči vlastným veriacim, arogancie voči neveriacim a zrejme aj nedostatočnej viery v silu posolstva, ktoré hlásajú.

Obrázok zdroj: https://bookofbadarguments.com/sk/

Kategórie: Názory

Štítky: odluka cirkví od štátu