Už je to skoro tu. Včera som so zdesením zistil, že už budúcu sobotu môžem ísť vyjadriť svoj názor na smerovanie Slovenskej republiky v ďalších štyroch rokoch. Fú ha! Naozaj ma to zaskočilo, lebo stále nie som pripravený odovzdať svoj demokratický mandát nejakej politickej strane. Niektoré programy strán som videl v televízii, čo to som čítal v novinách, na internete. Letáky hádžem rovno do pece. Je to ich najužitočnejšie využitie. Od roku 1993 sa slovenskí politici dokonale demaskovali. Ak má človek trochu zdravého rozumu, musí jasne vidieť, že vybrať si vhodnú stranu je ako vybrať si oblečenie na Ples v opere v secondhande. Máme celú plejádu politických „dinosaurov“, ktorí tu boli odjakživa a okrem ošúchaných ksichtov a fráz nám nevedia ponúknuť nič iné. „Lídri“ pravice pripomínajú chovnú stanicu pre čivavy. Veľa štekotu, ale nič, čo by vystrašilo kráľa džungle, oranžového King Konga. Ten búši do pŕs tak, že až utečenci v stanoch poskakujú, ale inak prosperita prekvitá len v pavilóne opíc. Zvyšok džungle sa musí uspokojiť s banánovou šupkou. Však ona tá „šupka“ aj mnohým somárom stačí, ba sú tak vďační, že od samého hííkania a ďakovania sa až parlamentný balkón otriasa.

Potom sa nám tu pekne rozmnožila skupinka politických pávov, ktorí s tvárou unudeného milionára idú spasiť Slovensko. Pred očami mávajú pestrými chvostmi hlavne preto, že si to môžu dovoliť, a že iné ponúknuť nevedia. Spomínam si na takého mecenáša, bývalého riaditeľa istej televízie, čo tvrdil, že si už nemusí nahrabať, lebo vraj má nahrabané dosť. Ten Paľo Paľovie po sebe zanechal nesmrteľné myšlienky slovenského zbohatlíka, zachraňujúceho Slovensko a niekoľko pávích bobkov. To je asi tak všetko k morálnemu odkazu hrabavej hydiny. Ej veru, ťažké to má Pampalini, lovec zvierat v slovenskej politickej džungli. Nech už vystrelí na akékoľvek zviera, vždy zasiahne len mrchožrúta, hyenu lebo pijavicu. Čo teraz? Hodíme flintu do žita? Nuž aj to je riešenie a treba povedať, že určite nie zlé. Tak ako máme právo si vybrať našich zástupcov, máme aj rovnaké právo si ich nevybrať. Pampalini v tejto situácii možno netrafí presne. Možno vystrelí len nejakým smerom, do nejakej strany. Ten môj Pampalini vystrelí zrejme niekde medzi tých, čo aspoň deklaratívne majú záujem o sekularizáciu spoločnosti, ľudské práva, rodovú rovnosť, odluku cirkvi od štátu. Zatiaľ to na ten jeden výstrel bude stačiť. Sám neviem, či tá moja trofej pôjde na loveckú stenu slávy. Budem sa môcť s ňou pochváliť? Alebo zasmrdí krátko po voľbách a ja tú politickú zdochlinu budem musieť s hanbou hodiť do koša? Tak vám milí lovci želám dobrú mušku a ani nebude vadiť, ak si náboj odložíte do budúcej loveckej sezóny.

Kategórie: Názory

Štítky: voľby