Vianočné univerzum

Nie je to ľahké a viem, že nás nie je málo. Sme ľudia, čo sa na Vianoce nemôžu hrať na Ježiškové narodeniny. Sme uvrhnutí do uniformnej eufórie nekonečného konzumu, ktorý je poobliekaný do šiat milých prianí a falošných úsmevov. Všetci sme posadnutí dobročinnosťou, hlavne v rovine prázdnych rečí. Blýskavé mince v žiari betlehemskej hviezdy nás dočista oslepujú a my nevidíme tú ich ošúchanú stranu. Svätá rodina usadá rozhádaná k štedrovečernému stolu. Dve hodiny spoločnej hry na veľkú šťastnú rodinu.

Otcovia, ktorí od rána nasávajú „vianočnú atmosféru“ plnými dúškami sa hrdo opierajú o obťažkaný stol, na ktorý si museli zobrať bezúčelový úver. Vystresované matky so zaslzenými očami zatínajú zuby a snažia sa vylúdiť grimasu, ktorá by vzdialene mala pripomínať úsmev. Deti si už stihli vypočuť od rána niekoľko „modlitieb“ o neschopnom otcovi a hysterickej matke a len ticho stoja. Stoja a čakajú na zázrak, ktorý neprichádza. Aj taká je podoba týchto sviatkov a ja sa obávam, že možno tradičnejšie ako darčeky od Ježiška. 

Život sám je ako britva, čo reže na franforce všetky tie reči o sviatkoch lásky, pokoja a hojnosti. Samozrejme sú aj tie vzorové obrázky zo ženských časopisov, kde celá rodina spieva za klavírom „Tichú noc.“ K nám „pešiakom ulice“ tá pieseň, ale neprichádza. Nežijeme v ružových bublinách. Ani na Vianoce si na nos nezavesíme ružové okuliare, aby sme si raz v roku mohli povedať, že svet je OK. Lebo nie je. Lebo je to horšie a horšie. Sme nezmieriteľní a nedokážeme vymeniť pravdu za radosť, že novonarodený Ježiško príde a všetky problémy vyrieši za nás. Lebo nevyriešil a ani nevyrieši. Sme na to sami.

Možno by bolo fajn sa nad tým, v tomto čase, aspoň zamyslieť. Nie, nemusíme vyhodiť z okna stromček a hneď za nim CD s koledami. Musíme len dať týmto dňom nový rozmer. Sú sviatky. Sviatky ľudí pre ľudí. Nevieme síce nič o mojej nesmrteľnej duši, ale viem niečo o svojom charaktere. Viem, čo je morálka. Keď konám dobro, cítim sa dobre. Keď konám zlo, cítim sa zle. Nemusím putovať do Mekky alebo k Múru nárekov, nemusím stráviť sedem rokov v Tibete, alebo ísť na polnočnú omšu, aby som sa ráno zobudil ako lepší človek. Konať dobro je vec voľby. Je to cesta i cieľ zároveň. Nemusím ísť do neba a nemusia mi dať 40 panien. Nemusím sa ani narodiť ako prezident zemegule, aby som mal karmu v najvyššom leveli.

To čo chcem je len ten jednoduchý pocit, keď zaspávam a pri srdci mi je teplo, lebo moje svedomie je čisté. Možno práve v týchto dňoch spoznáme, že tie ozajstné sviatky sa rodia v našich mysliach. Humanizmus vraví, že na vrchole nášho snaženia má byť človek. Spomeňme si možno práve v týchto dňoch na malé skutky lásky a láskavosti, ktoré dokážu zastaviť aj to najväčšie zlo. Možno nemusíme chváliť Boha za jeho štedrosť, možno stačí pochváliť manželku za dobrú štedrovečernú večeru. Možno sa nemusíme tešiť z narodenia Ježiša Krista, možno sa môžeme potešiť s našimi deťmi z darčekov, ktoré sme im pod stromčekom pripravili. Možno nemusíme prosiť o pomoc Máriu, pomocnicu kresťanov, ale  možno stačí prosiť našich mužov, aby nám pomohli upratať a konečne namontovali svietidlá na vianočný stromček.

To nie je zázrak! Žiadna betlehemská hviezda, žiadny trúbiaci anjeli ani traja králi a celá tá nebeská estráda. Je to úplne obyčajná láska človeka k človeku a radosť z prítomnosti blízkeho. Všetci a všade. Na Vianoce, na Chanuku, na Ramadán, či v piatok 13, môžme ráno vstať ako lepší ľudia. Vianoce neznamenajú pre každého to isté. Najmä neveriaci, ťažko hľadajú význam v každodennom bombardovaní slovami, ktorých významom proste neveria. Jedno je isté Slnko sa k nám vracia a s ním aj pohanská nádej, že bude lepšie. Nám aj naším blízkym. To je to, na čo sa môžeme spoľahnúť. To môže byť skutočným tajomstvom Vianoc. Univerzálna spolupatričnosť.

To, že každý človek na Zemi je blízky iného človeka. Reťaz ľudských životov spájajúcich ľudstvo, ako celok v jednom genetickom univerze. Ak chceme zmeniť svet nemusíme ho postaviť na hlavu. Stačí len zmeniť seba  k lepšiemu, hoci aj na Vianoce.

Kategórie: Názory

Štítky: , ,

Radovan Medovič (má 9 príspevkov)

Komentáre