Určite ste už videli dokument, ako sa niekto vyberie do Izraela a tam chodí po miestach, kde sa mali diať udalosti opísané v Novom zákone a rieši nejakú otázku, ktorá ho napadla pri čítaní Biblie. Spravila pritom príde na to, že všetko sa odohralo presne tak, ako je to písme napísané, prípadne vyplodí nejakú herézu, napríklad, že Ježišov biologický otec bol rímsky vojak. To asi nebude presne náš prípad, ale predsa sa len pokúsime o niečo podobné, hoci úplne rovnako zbytočné.

Otázka, ktorú budeme riešiť, je takpovediac veľkonočná: „Prečo Ježiša ukrižovali?“. Už samotné položenie tejto otázky vychádza z určitých predpokladov, v prvom rade, že Ježiš bol historickou postavou. Z jeho doby ho nemáme historicky doloženého tak, ako Zarathuštru, Budhu či Mohameda, ale práve pre dobre doložené prípady z iných náboženstiev, je rozumné predpokladať, že aj kresťanstvo založil jediný človek. Niektorí síce za neho považujú Pavla z Tarsu, my však, uznávajúc, že bol prvý, kto zvestoval kresťanské učenie mimo židovskú komunitu, budeme predpokladať, že Ježiš nie je vymyslený, ani prevzatý. Na to treba určitú odvahu, lebo mnohé časti Biblie sú zjavne prevzaté z iných zdrojov a pritom ešte riadne skomolené: Starý zákon čerpá z mezopotámskej mytológie, ktorej rôzne varianty možno sledovať cez asýrčanov a babylončanov až k akkaďanom a sumerom, zatiaľ čo nový zákon čerpá mnohé zázraky z kultu Apolónia z Thyány (ktorý vnikol až desiatky rokov po Ježišovej smrti zbožštením skutočného lekára). Ale predpokladajme, že Ježiš bol historickou postavou a naozaj ho ukrižovali. Otázka je: prečo to spravili?

Samozrejme, teologická odpoveď je, že tak sa to malo udiať, aby … Ale skúsme sa na to pozrieť kriticky, ako na historickú, nie náboženskú udalosť. Ako možný dôvod môžeme v Novom zákone identifikovať fakt, že sa Ježiš dopustil výtržnosti v chráme – prevracal tam stoly peňazomencom – čo v tej dobe mohlo na hrdelný trest stačiť. Jednoduché, ale ideológii židovskej viery sa to neprotiví – oni tam podľa týchto princípov naozaj nemali byť – a ako kriminálny čin to nie je až také vážne, ani na tú dobu. Ako ďalšia možná motivácia sa spomína politický dôvod, v prospech čoho hovorí na kríži umiestnená tabuľka s popisom deliktu, ktorý rímsky vojak trochu poplietol, ale prítomný zástupca židovskej obce sa ho snažil opraviť: „tento tu tvrdil o sebe, že je kráľ židovský“. Pre rímsku správu by to bol určite dostatočný dôvod, avšak mohol to byť len zástupný dôvod, ako dosiahnuť u Piláta želaný rozsudok – Ježiš sa k tomu výroku pred Pilátom vôbec nehlásil. Viacerí tu usudzujú, že sa proste židovskí kňazi báli konkurencie. Ale nemohlo byť za tým niečo viac?

Niet pochýb o tom, že kresťanstvo vzniklo ako židovská sekta. Je preto celkom logické položiť si otázku, či sa prví kresťania nevyznačovali podobnými vlastnosťami ako sekty, ktoré máme zdokumentované lepšie. Napríklad: emanueliti pôsobiaci v Českej republike v 90-tych rokoch fungovali na princípe, že členovia sekty predávali svoje majetky, peniaze odovzdávali Emanuelovi, aby vybudoval tzv. tisícročnú ríšu a ten ich vylučoval z cirkvi a podľa jeho príkazu viacerí žili v lesoch a skrývali sa pred políciou, ktorá im prišla pomôcť. Keď začnete pátrať, kde bral tento blázon a zloduch inšpiráciu, neomylne sa dostanete na koniec štvrtej a začiatok piatej kapitoly Skutkov apoštolských:

„…veď medzi nimi nebolo núdzneho, lebo všetci, čo mali polia alebo domy, predávali ich, a čo za ne utŕžili, prinášali a kládli apoštolom k nohám, a rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval. Aj Jozef, ktorému apoštoli dali meno Barnabáš, čo v preklade znamená Syn útechy, levita, rodom Cyperčan, mal roľu, predal ju a peniaze priniesol a položil apoštolom k nohám.“

„Aj istý muž, menom Ananiáš, predal so svojou manželkou Zafirou pozemok a s vedomím manželky si stiahol z utŕžených peňazí, a len istú časť priniesol a položil apoštolom k nohám. Peter povedal: „Ananiáš, prečo ti satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému a stiahol z peňazí za pozemok? Azda nebol tvoj, kým si ho mal? A keď si ho predal, nebolo v tvojej moci, čo si zaň dostal? Prečo si prepožičal svoje srdce na túto vec? Neluhal si ľuďom, ale Bohu!“ Len čo Ananiáš počul tieto slová, padol a skonal; a všetkých, čo to počuli, zmocnil sa veľký strach. Tu vstali mladší z nich, zavinuli ho, vyniesli a pochovali. Asi o tri hodiny prišla aj jeho žena, nevediac, čo sa stalo, a Peter jej povedal: „Povedz mi, či ste za toľko predali ten pozemok?“ Ona povedala: „Áno, za toľko.“ Peter jej povedal: „Prečo ste sa dohovorili pokúšať Pánovho Ducha? Počuj za dverami kroky tých, čo pochovali tvojho muža; vynesú aj teba.“ A hneď mu padla k nohám a skonala. Keď mladíci vošli dnu, našli ju mŕtvu; vyniesli ju a pochovali k jej mužovi. A veľký strach sa zmocnil celej Cirkvi i všetkých, čo o tom počuli.“

Nech čítam odpredu či odzadu, títo apoštoli proste oberali ľudí o majetok a niektorých aj o život. No, to už bol veľmi slušný dôvod niekoho ukrižovať. Otázka samozrejme je, či sa takto k svojim veriacim správal aj Ježiš. Písmo zachytáva mierny rozdiel, Ježiš vraví: „rozdaj svoj majetok chudobným a nasleduj ma!“ nie „predaj svoj majetok a dones mi peniaze“ – ale ktovie? Otázka tiež je, prečo takéto správanie apoštolov je v písme vôbec uvedené. Pokiaľ sleduje nejaký ideologický cieľ, môže to byť aj načisto vymyslené. Skôr by som to však videl tak, že takéto praktiky boli natoľko notoricky známe, že sa ich autori písma radšej pokúsil zjemniť a vysvetliť. Každopádne mi z toho vyplýva, že ranní kresťania neboli len sektou nebezpečnou zabehanému poriadku, ale aj nebezpečnou pre vlastných členov.

Kategórie: Názory

Štítky: biblia, história, Ježiš, kresťanstvo, náboženstvo, Veľká noc