Pojem „humanizmus“ sa v minulosti aj v súčasnosti chápe vo veľmi širokom zmysle, čo môže viesť k nedorozumeniam. Je to pochopiteľné, ak uvážime historické aspekty vývoja celej, no najmä európskej civilizácie, keď v jej počiatkoch sa pojem humanizmus chápal ako súčasť náboženského svetonázoru. Až v osemnástom storočí sa začal humanizmus identifikovať s jednoznačne sekulárnym postojom a náplňou. Preto je vhodné aj dnes používať pre pojem humanizmus aj prívlastok „sekulárny“, aby sa jasne odlíšil od „kresťanského humanizmu“ ako ho formuloval v dvadsiatom storočí Jacques Maritain. Britská encyklopédia definuje pojem humanizmus ako životnú filozofiu zakladajúcu sa na záujme o ľudstvo – skôr než na viere v boha. Sekulárni humanisti sú presvedčení, že existuje iba tento svet a že by sme mali robiť všetko čo môžeme, aby sme z neho vytvorili niečo lepšieho pre každého.
Toto myšlienkové hnutie nie je celkom iba modernistickým, novodobým filozoficko-etickým hnutím. Jeho základy siahajú v histórii ľudstva veľmi ďaleko do minulosti. Preberá napr. už Konfúciom hlásanú orientáciu na ľudské schopnosti, podľa ktorých človek si má sám vytvárať hodnoty a normy, teda nie preberať direktívy „mimosvetského pôvodu“. Od Sokrata preberajú humanisti zásadu samostatného myslenia ako návodu k ľudskému konaniu.
Neudržateľnosť viery v nadpozemské sily a dušu, ako aj etiku zameranú v pozemský život možno odvodiť už od filozofov staroveku ako Plato, Demokritus, Epikuros, Lukrécius. No solídne základy myšlienok súčasného humanizmu možno odvodzovať predovšetkým od pokrokov vedy a z nich prameniaceho osvietenstva osemnásteho storočia. Organizačné formy humanistických hnutí možno označiť za relatívne mladé, najmä v porovnaní s organizačnými formami početných tradičných i netradičných náboženstiev po celom svete. Prvé zakladajúce kroky sa urobili až v období medzi dvomi svetovými vojnami, keď bol prvý humanistický manifest prijatý v r. 1933. Pri zrode tohto stáli okrem ateisticky zmýšľajúcich osobností aj progresívni teológovia z kruhov Unitariánskeho hnutia v Spojených štátoch. Druhý Humanistický manifest bol prijatý v r. 1973.
Dnešná organizačná forma sekulárne humanistického hnutia sa vykryštalizovala až v r. 1952, čo bolo istou odpoveďou na hrôzy druhej svetovej vojny. Zakladatelia si uvedomili potrebu medzinárodnej spolupráce a zakladajúci „otcovia” organizácie vytvorili platformu pre medzinárodné hnutie. Zakladatelia pochádzali z Holandska, Spojených štátov a Veľkej Británie. Prvým predsedom spoločnosti, ktorá si už vtedy osvojila názov Medzinárodná humanistická a etickej únia – International Humanist and Ethical Union (IHEU) sa stal Julian Huxley, prvý generálny riaditeľ UNESCO (organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru). Jeho spolupracovníci boli riaditeľ FAO (organizácie Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo) a riaditeľ WHO (svetová zdravotnícka organizácia) Sir Boyd Orr a Brock Chisholm. Všetci stáli neskôr aj pri zrode základných dokumentov o ľudských právach a hnutie, ktoré založili naďalej patrí medzi popredných obhajcov demokracie, pluralizmu, tolerancie a bojovníkov proti akýmkoľvek formám diskriminácie.
IHEU má dnes viac ako sto členských organizácií v 40 krajinách. Súčasná prezidentka IHEU je Sonja Eggerickx. Súčasťou medzinárodného humanistického hnutia je aj Medzinárodná humanistická a etická organizácia mládeže (IHEYO). V jednotlivých národných organizáciách pôsobí samostatne, keď sú na to vhodné podmienky. Pokiaľ nemá podmienky pre svoju činnosť, humanistická mládež sa organizuje v IHEU. Všade však mladým ľuďom dávajú možnosť, aby pracovali samostatne s ohľadom na ich záujmy a potreby. Medzinárodne logo sekulárnych humanistov je „Happy Human“.
Kategórie: Články
Štítky: humanisti, humanizmus, IHEU
