Jeden zo základných princípov vedeckého skúmania nám pomáha rozpoznávať veci pravdivé od pravdepodobných až nepravdivých. Pre tých, ktorí tento vedecký nástroj nepoznajú pripájam definíciu z wikipédie:
Occamova britva (Occam, W.) je princíp ekonómie myslenia, podľa ktorého sa súcna nemajú zmnožovať, ak to nie je nevyhnutné (Entia non sunt multiplicanda praeter necessitatem).
Z toho vyplýva, že esencie (podstaty) sú zbytočné a iluzórne súcna, pretože poznanie sa vytvára len na základe skúsenosti a logiky.
Occamova britva sa dá interpretovať dvoma mierne odlišnými spôsobmi. Prvý možno popísať takto:
Ak pre nejaký jav existuje viacero vysvetlení, je lepšie uprednostniť to najmenej komplikované.
Užšie chápanie Occamovej britvy sa týka časti jednej teórie:
Ak nejaká časť teórie nie je pre dosiahnutie výsledkov nevyhnutná, do teórie nepatrí.
Príklad: Gravitačná sila je v skutočnosti polovičná než podľa Newtonova zákona, a zvyšok spôsobujú inak neviditeľní a nemerateľní trpaslíci, ktorí telesá postrkujú tak, aby sa zdanlivo chovali podľa Newtonovho zákona. Trpaslíci však s postrkovaním prestanú v roku 2042, čo bude znamenať koniec známych fyzikálnych zákonov. Occamova britva z nespočetného množstva takýchto alternatívnych teórií vyberá práve Newtonov zákon, ktorý žiadnych trpaslíkov nepotrebuje.
Tento jednoduchý princíp je vo vedeckom svete všeobecne uznávaným nástrojom vedeckej práce a netreba ho zbytočne spochybňovať. Logických súdov s použitím práve Occamovej britvy na tému „boh“, bolo už nesmierne veľa a nie je mojím cieľom duplikovať tu názory niekoho iného. Nie som ani fyzik ani astronóm ani teológ. Budem klásť len jednoduché otázky a Occamova britva nech rozsekne pravdu od lži.
Vráťme sa 13,7 miliárd rokov dozadu v čase do tajomného počiatku vesmíru. Na misku váh pravdivosti položme vedeckú teóriu Big Bangu a dogmu o Bohu stvoriteľovi.
Nepôjdem do detailov, lebo nie sme vedecká konferencia, ale povedzme si o big bangu čo najjednoduchšie, čo o ňom vieme. Zo stavu vesmíru, aký teraz pozorujeme, z jeho zákonitostí o teplote, hustote a jeho rozpínaní, vedci retrospektívne uvažujú, že vesmír v prvopočiatku smeruje do jedného bodu, ktorý nazývame singularita a v tomto bode bol vesmír nekonečne hustý. Tento bod sa nazýva aj horizont udalosti, za ktorým neexistuje nič fyzikálne. Ani čas ani priestor. Dalo by sa povedať, že ak vaša myšlienka letí smerom do minulosti vesmíru, zastane práve na horizonte udalostí. Vedci vo výskumnom stredisku v švajčiarskom CERNe jasne a vedecky popísali javy, ktoré sa diali v práve vzniknutom vesmíre v prvých stotisícinách sekundy po jeho vzniku. Všimnite si prosím ten časový údaj. Od tohto momentu vesmír pozorujeme priamo či nepriamo, popisujeme jeho zákonitosti. Vyslovujeme teórie, ktoré sú vedecky merateľné a poznateľné. Samozrejme toho, čo o vesmíre vieme, je zatiaľ menej ako toho čo, o vesmíre nevieme, ale máme jednu istotu: vesmír je vedecky skúmateľný! Čo ale nevieme, nuž samozrejme je to tá prvá stotisícina sekundy po big bangu, neviem kauzálne dokázať singularitu. Isté fyzikálne poznatky odporujú big bangu alebo s ním nie sú v úplnom súlade, viď. wikipédia: Problém horizontu, Plochosť, Magnetické monopoly, Chýbajúca hmota, Temná energia, Vek guľovitých klastrov… Treba ale dodať, že zosúladenie týchto nezrovnalostí je v súčasnosti prácou mnohých vedeckých kapacít.
Na druhú misku váh si môžeme položiť boha. Bežného nešpecifikovaného reprezentanta všetkých svetových náboženstiev, ktorý urobil simsalabim a veci sú také, aké sú. V prípade boha sa musíme uspokojiť len s tvrdením, že proste existuje. Okrem toho, že existuje, má aj isté vlastnosti, čo ho pre vedecký pohľad robí oveľa prístupnejším. Je vševedúci, všemohúci a všadeprítomný. To sú hlavné esá božej existencie. Treba však dodať, že sú v úplnom rozpore zo zásadami obecnej logiky. Napr. „Dokáže všemohúci boh stvoriť kameň, ktorý nezdvihne?“ Veľmi známe tvrdenie, ktoré nám jasne ukazuje, že všemohúcnosť neexistuje. Ale budiž, možno boh nie je logický, aj keď z toho ako veriaci by som mal strašný strach, lebo nelogický boh môže kľudne aj pápeža poslať do pekla. No ale o to mi nejde. Pozrime sa na boha ako stvoriteľa a položme si otázku. Ako boh existuje za horizontom udalostí, za ktorým neexistuje nič? Ak pripustíme, že boh existoval aj za horizontom udalostí, ako mohol existovať v ničote bez času a priestoru? Ako sa mohla v ňom zrodiť akákoľvek myšlienka, keď myslenie je predsa proces? Veď funkciou každého procesu je predsa čas, v ktorom plynie, ale pred horizontom udalostí žiadny čas neplynul. A už sa ani nepýtam, akým nástrojom myslí boh, keď zjavne nemá mozog. Nejaké božie astrálne myslidlo by k svojej existencii samozrejme potrebovalo nejaký priestor. Ten pred horizontom udalostí tiež neexistoval, tak ako v ňom dokázal boh aj s myslidlom existovať?
Upozorňujem, že slovo zázrak nebude stačiť, lebo to by som potom mohol tvrdiť, že mi americká vláda dlhuje miliardu dolárov. Keď sa ma spýtajú, ako je to možné, odpoveď, že je to zázrak, im asi sotva bude stačiť na vyplatenie príslušnej čiastky na môj účet. Nerobme preto zo seba bláznov. Povedzme, že boh záhadným spôsobom nejako existuje mimo čas a priestor. Jeho samotnou podstatou je potom jednoznačne ničota v absolútnej a konečnej forme, lebo prítomnosť akéhokoľvek elementu ako myšlienka alebo skutok by vytýčili hranice priestoru a času a potom by sa už nenachádzal mimo nich a tým pádom sa cyklus nezmyselností uzatvára. Ako boh so samotnej ničoty seba samého, stvoril teda vesmír? Kde sa zobrala jeho vôľa niečo tvoriť, kde sa vzala energia, ktorú na to potreboval? Ako boh vedel, ako skonštruovať funkčný model vesmíru, keď neexistovali žiadne poznatky ani skúsenosti pomocou, ktorých by dokázal stvoriť hoci len papierovú loďku? Ak je boh vševedúci, znamená to, že jeho poznatky tu boli teda ešte pred ním, aby ich on potom mohol použiť na svoj boží zámer? Alebo tu všetky poznatky boli vždy a boh s nim, ale večnosť je predsa funkciou času a čas pred horizontom udalostí neexistoval. Žiadne predtým ani žiadne potom.
Jedna nezmyselná otázka za druhou. Aký je rozdiel medzi bohom a veľkým špagetovým monštrom, ktoré pred horizontom udalostí malo rovnaké šance na existencii alebo lepšie povedané na neexistenciu ako boh? Hlavne ak pripustím, že napriek všetkej nezmyselnosti za to všetko môže boh v nefyzikálnom čase a priestore (ale toto je už hodne veľká hlúposť, ktorú som tu napísal), ako vieme, že v tomto čase a priestore tu miesto boha nebola prvá superstruna, ktorá vznikla úplne spontánne a postavila hranice singularity a tým aj big bangu. Superstruny sa vedecky skúmajú, a čo boh?
Nepripomína vám náhodou boh malých neviditeľných a nemerateľných škriatkov, ktorí posunujú predmety tak, aby to tvorilo polovicu newtonowskej gravitačnej sily? A čo Occamova britva? Komu podreže krk?
PS: Superstruna od nás zároveň nič nechce a jej pradávna existencia je dnes úplne zanedbateľná. Tak aby niekoho nenapadlo sa klaňať tlmiču na vlakovom kolese.
Kategórie: Články
Štítky: boh, kritické myslenie, náboženstvo, skepticizmus, veda, viera
