O Ústave Slovenskej republiky

Dňa 21. júla 1939 vydala Slovenská republika svoju Ústavu.

Už hneď z úvodu vidieť diametrálnu odlišnosť oproti dnešnej Ústave, keď sa v prvej vete odkazuje na Boha Všemohúceho, kresťanstvo a vieru. Hneď z úvodu sa slovenský štát zaväzuje dosiahnuť „mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivcov.“ Vieme ako to nakoniec dopadlo pre mnohých jednotlivcov i celé spoločenstvá.

Za zmienku stoja aj §14, §34, §42 a §53, podľa ktorých zvolení poslanci v sneme, prezident, členovia vlády a členovia štátnej rady skladali prísahu na „Boha Všemohúceho a Vševedúceho“. Náboženstvo bolo teda úzko späté s chodom krajiny.

Podľa §15 možno poslanca pozbaviť mandátu, ak sa funkcie stane nehodným. Čo to znamená Ústava nešpecifikuje, návrh podáva predsedníctvo snemu a o strate mandátu rozhoduje štátna rada. Vágna formulácia však dáva štátnej moci možnosť odobrať funkciu opozícii.

Veľmi zaujímavý je §39, ktorého prvý bod hovorí, že „Prezident nie je zodpovedný za výkon svojej funkcie.“ Druhý bod hovorí, že štátna rada môže stíhať prezidenta iba za vlastizradu a aj vtedy je trestom len strata funkcie a nemožnosť ju znovu nadobudnúť.

Hlinkova slovenská ľudová strana sa zakonzervovala rovno v Ústave. §51 hovorí, že 10 členov štátnej rady menuje táto konkrétna strana. Ďalších 6 prezident a po jednom ďalšie registrované strany národnostných skupín a stavy. Je to práve štátna rada, ktorá rozhoduje o trestnom stíhaní prezidenta, predsedu a členov vlády, zostavuje kandidátnu listinu pre voľby, rozhoduje o strate poslaneckého mandátu atp. Ďalej sa v §58 bode 1 nachádza, že „Slovenský národ zúčastní sa štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (strany slovenskej národnej jednoty).“

A keďže prvý slovenský štát bol stavovský, dostávame sa k §60, ktorý vymenúva zoznam stavov, do ktorých sú občania rozdelení. Každý občan musí byť organizovaný v niektorom stave z poľnohospodárstva, priemyslu, obchodu a živností, peňažníctva a poisťovníctva, slobodných povolaní, alebo verejných zamestnancov a osvetových pracovníkov.

Priamo Ústava v podstate postavila mimo zákon nezamestnanosť, keď §76 hovorí, že „Práca duševná alebo telesná je občianskou povinnosťou.“ Niečo podobné fungovalo a bolo ľahko využívané na prenasledovanie oponentov režimu, keď nepohodlní ľudia mali ťažkosti nájsť prácu, čím sa nie z vlastného pričinenia stali kriminálnikmi.

V roku 1939 ešte §81 ochraňoval všetkých občanov. Škoda že ho nahradili neskôr zmeny v ústavnom zákone, ktoré už neobsahovali formuláciu, aby „Všetci obyvatelia bez rozdielu pôvodu, národnosti, náboženstva a povolania požívajú ochranu života, slobody a majetku.“ Taktiež §85, ktorý zaručoval slobodu vierovyznania, prejavu mienky, vedeckého bádania a umenia bol na svoju dobu a zriadenie štátu pôsobivý, i keď takisto sa veci veľmi rýchlo zmenili.

Nevinný §91 dáva občanom právo voľne sa hlásiť k svojej národnosti a o tejto národnosti sa viedol kataster. Záznamy z tohto katastra sa zrejme neskôr, keď už tej slobody nebolo toľko, stali veľmi užitočnými pre ‘optimalizáciu’ obyvateľstva.

Túto Ústavu, vlastnou rukou podpísali Dr. Sokol, Dr. Tiso, Dr. Tuka, Dr. Fritz, Dr. Ďurčanský, Medrický, Dr. Pružinský, Stano, Sivák a Čatloš.

Celé znenie Ústavy.

Kategórie: Články

Štítky: , , , , , ,

Ján Stibila (má 2 príspevkov)

Komentáre