Povery o čiernych mačkách, ktoré údajne prinášajú nešťastie, sú všeobecne známe. Málokto však vie, ako vznikli, a že sú čiastočne spojené s náboženstvom. Na rozdiel od iných náboženstiev, kresťanstvo nikdy nemalo veľkú úctu k zvieraťom. Katolícka cirkev ich v podstate od začiatku považovala za menejcenné bytosti, ktoré na rozdiel od ľudí nemali dušu, a niektorých veriacich ešte dnes uráža predstava, že sme pre miliónmi rokmi mali so zvieratami spoločných predkov. V minulosti najviac na predsudky a povery doplatili mačky – najmä tie, ktoré mali čiernu srsť.

Zatiaľ čo starovekom Egypte boli mačky uctievané ako pomocníčky bohov, v stredovekej Európe zavládla pre nich doba temna.Hlavným dôvodom zrejme bola ich zvláštna povaha. Mačka je inteligentná a stále trochu záhadná – je aktívna najmä v noci, je individualista a nezávislá na človeku. V stredoveku sa toto správanie stalo podozrivým, lebo odporovalo vtedajšiemu biblickému chápaniu sveta, že človek je pánom všetkých živých stvorení na Zemi. Okrem toho veľa slobodných žien, ktoré boli neskoršie obvinené z čarodejníctva, chovalo mačku ako domáce zviera. Z toho postupne vyplynulo spojenie medzi čarodejnicami a mačkami, a tieto povery časom naberali na rozmeroch.

Na počiatku 13. storočia pápež Gregor IX. oznámil, že na juhu Francúzka bola odhalená sekta, ktorá uctieva diabla, ktorý sa jej údajne zjavoval vo forme čiernej mačky.  Františkánsky mních Berthold von Regensburg vo svojich kázaniach tvrdil, že dych mačiek prenáša mor. Súčasne ostro vystupoval proti odpadlíkom od viery: nie náhodou sú títo ľudia označení za kacírov, lebo sa povahovo podobajú práve mačkám. „Katze“ je totiž nemecky výraz pre mačku.

Pokojný život mačiek sa nadobro skončil, keď pápež Inocent VIII. v roku 1484 vydal bulu „Summis desiderantes affectibus“, v ktorej vyzval k boji proti čarodejníctvu a uctievaniu diabla – začal neslávne známy hon na čarodejnice. Zároveň boli mačky v tejto bule označené za „pohanské zvieratá, ktoré slúžia diablovi“. Stal sa z nich symbol zla. Tisíce nevinných mačiek boli zaživa zakopané do zeme alebo zamurované, hodené z veží, obesené, utopené, upálené spoločne s „kacírmi“ a „čarodejnicami“ alebo opekané na tyčkách. Priateľské vzťahy k zvieratám, a hlavne k mačkám, boli považované za rúhanie. Európska populácia mačiek bola takmer vyhubená, a v niektorých oblastiach prežili iba divoké mačky.

Vrchol prenasledovania mačiek, ktoré trvalo asi 300 rokov, nastal v 16. storočí. Zatiaľ čo pôvodne boli obviňované iba čierne mačky, časom sa povery rozšírili aj na iné farby. Chov mačky bol často dostatočným dôvodom na to, aby bola jeho majiteľka upálená ako čarodejnica. Každý kto sa ich zastal, bol sám podozrivý a musel počítať s výsluchom a rozsudkom smrti. Po 30-ročnej vojne sa šírila povera, že sa 20-ročná mačka premení v čarodejnicu a 100-ročná čarodejnica zase v mačku. Tato predstava o čarodejniciach, ktoré v tele mačky páchajú zlo, sa držala do konca 18. storočia.

Poverčivosť, strach a nevedomosť ľudí vytvárali v stredoveku ideálne podmienky pre posilnenie vplyvu cirkvi, ktorá jasne dávala najavo svoju moc nad životom a smrťou. Príležitosť k tomu ponúkali hlavne cirkevné sviatky. Napríklad na sviatok Jána v niektorých oblastiach bolo zvykom hodiť košík s mačkami na hromadu uloženého dreva, ktorú potom biskup po náboženských ceremóniách zapálil.

O život nešlo len mačkám. Aj sovy, netopiere a ropuchy boli považované za zvieraťa čarodejníc. Dokonca v psoch, kravách alebo kozách niektorí ľudia videli zlých duchov. Nasledovali úplne vážne myslené súdne procesy proti podozrivým zvieratám, ktoré boli po oficiálnom rozsudku verejne popravené.

Vyhubenie veľkého množstva mačiek malo nepríjemné následky aj pre ľudí a je jeden z dôvodov opakovaného šírenia nebezpečných chorôb ako napríklad moru. Mor sa ľahko prenášal zvýšenou populáciou potkanov, ktorým výrazne klesol počet prirodzených nepriateľov. Neskôr si ľudia začali uvedomovať súvislosti medzi mačkami, potkanmi a morom a vďaka tomu si mačky v spoločnosti znovu získali rešpekt. S nástupom novoveku aj pre mačky doba temna konečne pominula.

zdroje:

Peter Teichmann: „Wir und die Katzen“, S. Hirzel Verlag Leipzig 1977

Angela King: „Katzen“, Tessloff Verlag 1977

Kategórie: Články

Štítky: história, katolícka cirkev, ochrana zvierat, povera, stredovek