24. 3. 1939 bolo vyhlásené a vstúpilo do platnosti vládne nariadenie, ktoré zmocnilo ministra vnútra uväzniť každého, kto sa mu nebude pozdávať. To mu umožnila vágna formulácia: “…väzbou zaistiť osoby, ktoré doterajšou činnosťou vzbudili a vzbudzujú vážnu obavu, že budú prekážkou v budovaní Slovenského štátu.” Na tento účel mal minister zriadiť koncentračný tábor. Vládne nariadenie vlastnou rukou odobrili Dr. Tiso, Dr. Tuka, Dr. Fritz, Dr. Ďurčanský, Medrický, Dr. Pružinský, Stano, Sivák a Čatloš.
18. 4. 1939 vydal Slovenský štát ‘Vládne nariadenie o vymedzení pojmu žida a usmernení počtu židov v niektorých slobodných povolaniach‘. Okrem popisu kto každý je podľa zákona žid, sa tiež stanovuje povolený počet židov advokátov a prebytok sa vymaže zo zoznamu príslušných komôr. Okrem iných aj tí, ktorí “nie sú žiadúci v tomto povolaní z iného dôležitého verejného záujmu.” – čo presne si pod tým máme predstaviť neviem, ale takto vágne písané zákony majú zväčša jediný cieľ – možnosť potlačiť akúkoľvek opozíciu. Predstavte si, že by dnes mal premiér alebo minister vnútra právo odvolať sudcov či policajtov, ktorí sú “nežiadúci z iného verejného záujmu”.
Taktiež práva a povinnosti židov advokátov boli upravené. Žid advokát môže zastupovať iba žida. Výnimkou je stav, keď nie je k dispozícii nežidovský advokát. Medzi ďalšie obmedzenia patrí vyhlásenie, že žid nemôže byť verejným notárom, alebo že môže byť redaktorom iba v židovskom časopise. Pod toto morálne dno sa podpísali vlastnou rukou: Dr. Tiso, Dr. Tuka, Dr. Fritz, Dr. Ďurčanský, Medrický, Dr. Pružinský, Čatloš, Sivák. Za ministra Stanu podpísal Sivák.
15. mája 1942 sa snem SR uzniesol na ústavnom zákone, ktorý umožňuje vysťahovať židov mimo územie SR. Ustanovenie neplatí pre tých, ktorí pred viac než tromi rokmi konvertovali na kresťanstvo (kto konvertoval neskôr, ten má smolu) a tiež pre židov, ktorí viac než rok žijú v manželstve s nežidom/nežidovkou. Ďalej vysťahovaní nemajú byť tí, ktorí dostanú výnimku od prezidenta, lekári, zverolekári, inžinieri a židia z iných dôležitých profesií, ak príslušné ministerstvo uzná ich ponechanie za potrebné.
Nemajú byť vysťahovaní iba na dobu platnosti povolenia (teda zákon nepočíta s trvalou výnimkou). Výnimka však platí aj na najbližšiu rodinu (maloleté deti, manžela/ku a v niektorých prípadoch aj rodičov). S núteným vysťahovaním samozrejme prichádza strata občianstva (čiže čisto technicky v koncentračných táboroch neumierali občania SR, kedže prekročením hranice občianstvo stratili).
Majetok takto nasilu vysťahovaných ľudí prepadá v prospech štátu, čo sa nedá nazvať inak ako krádež. Tí, ktorí dostali výnimku, si môžu ponechať hnuteľný majetok (o nehnuteľnostiach sa tu nepíše). Pod tento ústavný zákon sa vlastnou rukou podpísali Dr. Tiso, Dr. Sokol, Dr. Tuka, Mach, Sivák, Dr. Pružinský, Dr. Fritz, Čatloš a Dr. Medrický, ktorý podpísal aj za ministra Stanu.
Kategórie: Články
Štítky: 2. svetová vojna, holokaust, Jozef Tiso, rasové zákony, slovenský štát
