Až raz budú všetci ľudia bratia a sestry…

Na počiatku bolo ticho. Ticho a prázdno. Veľa, veľa vody pretieklo kým to ticho prerušil výbuch. Nie nebol to veľký tresk. To lámali sa v uliciach európskych miest dejiny. Ocitli sme sa na medzníku dejín, aby sme si vybrali medzi tým čo je jednoduché a tým čo je správne. Európska civilizácia vo vojne s terorizmom. A vo vojne sa umiera. V Bruseli, Paríži, Madride, Moskve… no svet nie je len Európa. Umiera sa v Ankare, Bejrúte, New Yorku… Tam to samozrejme až tak necítime, lebo tá bolesť je pre nás Európanov príliš vzdialená, ale autentická.

Tak súcítime a modlíme sa. Viac s tým nateraz nevieme spraviť. Počuť ale aj iné hlasy. Treba viac veriť. Veriť v Boha. Samozrejme toho nášho európskeho, bieleho. „Nechceme tu islam! Nechceme utečencov-moslimov! My máme svojho Boha! Ten náš je ten pravý a vy sa mýlite!“ Nuž všetci veria v jedného boha, no každý v toho svojho a dúfajú v omyl na druhej strane náboženskej barikády. Je však jasné, že všetci pravdu mať nemôžu, ba skôr je pravdepodobné, že ju nemá ani jeden.

Treba však nahlas povedať, že v Bruseli alebo Paríži neumierali ľudia, pretože by tam bolo málo viery, ale preto, že jej bolo priveľa. Pretože okrem viery tam neostalo nič iné. Samozrejme môžeme označiť pomýlených islamských teroristov za bláznov. Pravda je ale taká, že ich viera je rovnako dobrá ako tá naša a že stojí na rovnakých dogmatických základoch. Nebolo to tak dávno, keď Biblia bola rovnako dobrou inšpiráciou pre upaľovanie ľudí a stínanie hláv tak ako je dnes korán inšpiráciou pre teroristov a samovražedné bombové útoky.

Zlo prichádza nie preto, že máme viery málo, ale veľa. Stratili sme to najcennejšie. Lásku k ľuďom. Milujeme boha takého či onakého a sebeláska v nás živý nenávisť ku každému, kto je iný ako my sami. Tak bol Boh s nami (Gott mit uns), keď príslušníci SS zatvárali Židov do plynových komôr. Tak bol Jahve s izraelskými vojakmi, ktorí raketami zasypávali palestínske územie. Tak bol Alah s teroristami, ktorých telá a telá mnohých ďalších trhali na kusy výbušniny. Tak v uliciach slovenských miest pochodujú za Boha a za národ, aby bejsbalovými palicami vyriešili utečeneckú krízu.

Spomeňme si na múdrosť z rozprávky Traja veteráni – „To najhoršie, čo môže chlapa stretnúť je, keď chce palicou spasiť svet!“  Tento svet ale nepotrebuje spásu, potrebuje lásku a pochopenie. Solidaritu s trpiacimi a odsúdenie tých, čo to utrpenie spôsobujú. Nemôžeme chvíľu hovoriť v mene Boha a chvíľu konať ako Boh. Pokora to nie je len kľaknúť si v kostole a drmoliť veršíky pomedzi zuby. Pokora to je kľaknúť si a umyť nohy utečencom. Nie sme len deti svojich rodičov, zamurovaný v stenách obyčajných stereotypov. Sme spojení nitkami miliónov rokov dlhého evolučného reťazca, ktorý nás spája s každým človekom na Zemi.

Všetci tí bradatí muži, ktorým už neostalo nič iné, len hlboká viera v Alaha a pár šúľkov dynamitu, by si mali uvedomiť, že zabíjajú svojich najbližších. Svojich bratov, svoje sestry. Zabíjajú seba a všetko, čo dobré by pre svojich blízkych mohli vykonať, ale nevykonajú.

Lebo utrpenie nie je dobré! Utrpenie je zlé! Utrpenie a bolesť sa hlboko vryli do evolučných špirál života a sú jediným správnym kompasom, ktorý dokáže pomenovať čo je dobré a čo zlé! Je jedno, či to utrpenie pochádza z kríža alebo z ohnutej šable, čo stína hlavu bezvercovi.

Nie sme však bezmocní. Máme totiž tú najsilnejšiu zbraň. A nie je to boh či viera. Je to náš život. Obyčajný a jednoduchý. Malé osudy, malých hrdinov a hodnoty humanizmu na vrchole, ktorých je človek. Človek milujúci a empatický. Mravný a charakterný. Nie preto, že to niekto napísal do svätej knihy. Nie pre odmenu v nejakom raji, kde nás bude čakať večná radosť a 72 panien k tomu.

Preto musíme ráno vstať a žiť naše životy ďalej. Budeme sa stretávať s priateľmi i rodinami. Milovať. Plakať i smiať sa. Budeme šľachetní i veľkorysí. Možno budeme aj zomierať. Za život, akým žijeme za hodnoty, ktoré vyznávame. Nesmiem ale všetko vymeniť za nenávisť a pýchu. Nesmieme sa obohnať múrmi a ostnatým drôtom. Vymeniť slobodu za bezpečnosť zvieraťa v klietke. Nech už k vám príde ktokoľvek. Nech má v ruke kvet či rozbušku. Musí cítiť, že ste mu bratom, že ste mu sestrou, že ste mu tým najbližším i najvzácnejším čo má.

Tak ako povedal Mahátma Gándhí: „Keby platilo: oko za oko, svet by zostal slepý.“

Kategórie: Názory

Štítky: , , , ,

Radovan Medovič (má 9 príspevkov)

Komentáre