Z toho obrovského množstva nadprirodzených bytostí, ktoré si doteraz ľudia stihli vyfantazírovať možno 2870 charakterizovať ako „božských“, to znamená ako entity stojace nad celým systémom, majúce neobmedzenú moc. Nakoľko všetky majú svoju existenciu opodstatnenú rovnako kvalitnými dôkazmi (teda nijakými), možno ich všetkých postaviť do jednej rady a považovať za rovnako nereálne, respektíve nedôležité.

Všetky zázraky, ktoré mali doteraz hovoriť za to-ktoré božstvo sa ukázali buď pomätenými svedectvami ľudí, alebo len svedectvami, o ktorých sa niekoľkí ľudia rozhodli, že „sa proste budú správať tak, ako keby to bola pravda“.

Viera je stav mysle, postoj k určitému tvrdeniu, na ktoré nemáme dôkazy, ktoré by hovorili v jeho prospech, no my aj napriek tomu konáme, myslíme a hovoríme, ako keby to bol fakt.

Viera, teda správanie ktoré nie je založené na dôkazoch, nebráni snahe dokázať, že je opodstatnená. Keďže dať priamy dôkaz sa napriek všetkým snahám nepodarilo, majú apologéti naporúdzi „logiku“. Existujú totiž tvrdenia náboženských mysliteľov, pri ktorých veriaci víťazoslávne „hmknú“ a založia ruky nečakajúc žiadnu odozvu.

Jedným z nich je Pascalova stávka. Blaise Pascal prehlásil, že či Boh existuje alebo nie, je vždy výhodnejšie „vsadiť“ na jeho existenciu. Ak sa preukáže, že existuje, potom človek vyhrá. Ak nevsadil a Boh existuje, potom čaká katastrofálna prehra a ak Boh predsa len neexistuje, nie je to žiadna strata. Čiže vždy je lepšie veriť, než neveriť.

Chyby

Touto teóriou sa najčastejšie obhajujú kresťania, keďže Blaise bol kresťan a mnoho z nich si ju cení ako jasný dôkaz existencie kresťanského Boha. Táto predstava je však mylná a Pascalova stávka nie je žiadnym dôkazom, snaží sa byť len vypočítavým kalkulom, ako získať ovocie za málo snahy.

Akokoľvek sa táto teória javí zaujímavá – najmä presvedčivá – nadšenie z nej prejde, čím viac sa človek zamyslí nad jej dopadmi. Základnou chybou tejto teórie je, že by mohla fungovať jedine vo svete, kde existuje len jedna idea Boha a kde sa má iba veriť –  bez žiadnych iných prídavkov, akými sú správanie sa podľa kódexu danej viery, morálny svetonázor a spôsob myslenia. Ak by sme túto hru hrali v takom jednoduchom svete, mohli by sme s trochou zaslepenosti uznať, že máme možno šancu na výhru. Zároveň by sme si museli byť istí, že naozaj existuje len jedna idea boha a žiadna iná a teda sa bavíme o jednom bohu, ktorý existuje s pravdepodobnosťou 50%.

Božstvo X, ktoré nepoznáme

Ak žijeme vo svete, kde existuje 2870 ideí rovnocenných entít, z ktorých každá je buď pravda alebo výmysel (má 50% pravdepodobnosť existencie), nachádzame sa na veľmi tenkom ľade. V prvom rade si musíme uvedomiť, že ak skutočne existuje nejaká taká bytosť, máme šancu 1 ku 2870, že si vyberieme práve tú správnu, respektíve s môžeme 2869 krát vybrať zle. Ďalej musíme uvažovať aj o tom, že môže existovať nejaké 2871. božstvo, ktoré nespomína žiadna idea, a práve to môže byť to pravdivé. A k tomu môže existovať nekonečne veľa takých ideí, z ktorých, ak sme vo svete kde naozaj existuje jedna taká entita, jedna idea je pravdivá a my o nej nevieme.

Blaise nevsádza v hre, kde je jeden Boh áno/nie, ale kde musí mať najprv šťastie “trafiť stávku” na toho pravého. Čo na tom, že každý jeden veriaci považuje svoju vieru za tú pravú, ak všetky ostatné majú rovnakú váhu v opodstatnenosti?

Ako si vybrať?

Vybrať si toho správneho boha je neľahké. Narodíme sa na Ukrajine a sme pravoslávni, v Indii sme hinduistami, v Izraeli sme židmi, v Egypte sme moslimovia (alebo kedysi dávno Raisti, či Horusovci). Ak ostaneme vo viere svojich predkov, a táto bude uctievať boha ktorý nie je ten pravý, sme stratení a naša hra priniesla obrovskú prehru. Museli by sme sa veľmi silne uistiť, že božstvo na ktoré sme vsadili, je to správne. Na to by nám pomohli dôkazy, lenže žiadne kvalitné dôkazy nejestvujú, inak by viera vierou nebola. Presvedčenie, akokoľvek silné, nie je dostatočnou istotou, že máme správnu kartu.

Napriek tomu môže Blaise povedať, že ak boh (akýkoľvek) neexistuje, tak sa nič nedeje. Lenže ono sa deje.

Nesprávna viera, nesprávne činy!

Ďalšou chybou Blaiseho úvahy je, že do hry nepočíta hodnotu činov, ktoré človek v takto vypočítavej viere koná. Medzi najčastejšie je odsudzovanie všetkých, ktorí nezdieľajú rovnaké nadšenie, čo sa v určitých ideách prejavuje strkaním kovových predmetov do iných živých bytostí, či horšie veci. K tomu patrí diskriminácia, obmedzovanie a terorizovanie rôznych skupín ľudí, od etník až po pohlavie.

Ak žiaden boh neexistuje, tak samozrejme sa človek trestu za ohavné činy nedočká. Lenže čo takáto ľahostajnosť vypovedá o morálke? Môžeme sa uspokojiť s tým, že ak sa naša nesprávna viera a činy podmienené jej ideológiou ukážu ako chyba, nič sa nám nestane? A čo vlastný pocit zodpovednosti a svedomie?

S takouto predstavou musíme okamžite stratiť právo nárokovať si morálny kredit – keďže miesto uvažovania nad skutočným dopadom činov viery spoliehame na odmenu, alebo prinajlepšom na “nič”.

Čo na to povie Boh?

Ešte stále sme však nezobrali do úvahy samotného Boha a jeho postoj k takej viere. Nakoniec sa buď (50%) dostaneme pred nejakého boha, alebo nie. Ak hej, a tento boh nebude oným, nami uctievaním, avšak bude mať vlastnosti ako Blaiseho kresťanský žiarlivý boh,  potom bude veľmi rozhnevaný, že sme slepo verili v iného.

Nesmieme však zabudnúť aj na fakt, že ak boh existuje, je všemohúci a vševedúci. Môžeme hrať hru viery, no také niečo rozhodne nie je úprimné. Ak jediným argumentom veriaceho je Blaiseho stávka, potom v prípade existencie daného boha sa veriaci ocitne vo veľmi nepríjemnej situácii, pretože bude súdený za neúprimnú, vypočítavú vieru, ktorá ani nebola vierou, len pokryteckým investovaním do zadných vrátok.

Je lepšie neveriť?

Vzhľadom na to, čo všetko obnáša Blaiseho hra, je iste morálnejšie neveriť v idey božstiev, ale správať sa morálne na základe faktov. Nedá sa nijakým spôsobom určiť pravosť božstva, pretože neexistuje okrem laxných neopodstatnených úvah o tej ktorej existencii žiaden podstatný dôkaz. Existujú však aj idey božstiev, ktoré sú múdre a benevolentné k ľudskej prirodzenosti a snahe o dobro, a jedno. Ak budeme hrať lotériu a náhodou ostaneme stáť pred múdrym božstvom s Russellovským povzdychom: „Málo dôkazov, málo dôkazov..“ takýto boh ocení našu úprimnosť a celoživotnú snahu poznávať a učiť sa, žiť morálnym životom založeným na faktoch a poznaní. Vtedy získava neviera a skepsa a berie všetko.

Ak sa ocitneme zoči voči žiarlivému bohu, potom prehráme, avšak s vedomím, že sme robili najlepšie ako sme vedeli a chceli vedieť. Ak by sme stáli zoči voči žiarlivému bohu biblie, iste by sme nepochodili ani s neúprimnou snahou hrať Blaiseho hru, rovnako ako nepochodia žiadni veriaci, nech už veria v akékoľvek z 2870 + x božstiev.

Božstvá podľa odmeny / trestu

Rozdeľme si tieto božské idey na skupiny. Nenávistní bohovia ktorí trestajú za neprejavenú úctu, benevolentní, ktorí si ctia úprimnosť a rozum, ľahostajní bohovia a potom tá možnosť, že nič také nie je.

Morálny človek riadiaci sa poznaním

Morálku môžeme stavať na poznaní (tu), ak budeme žiť morálne, ctiť si slobodu a trvať na jej ochrane, ak budeme svetom pochodovať s vedomím si súvislostí a snahou pomáhať, konať v prospech seba i iných, potom v hre, ktorú ukazuje posledná tabuľka vyhráme.

Nejde tu o to veriť, ale správať sa ako jedinec, ktorý si ctí a cení hodnotu života, ktorý vie aké prchavé je žitie. Viera bez poznania reálneho stavu vecí môže spôsobiť, že môžeme konať aj nepriaznivo, zhubne, v presvedčení, že konáme dobre.

Vypočítavosť sa nevyplatí ani ak “trafíme” na správneho boha, čo je v mori možností ktoré existujú a ktoré ešte (už) neexistujú ako 1:nekonečno.

Blaiseho stávka nie je dôkazom existencie boha, je jedným z plytkých tvrdení o tom, že by sme asi mali, pretože je to výhodnejšie. Lenže pokiaľ sa neukáže, že naozaj žijeme vo svete, kde existuje nejaký reálny boh, je akékoľvek hranie takejto hry patetickým špliechaním vody v malom pohári, detskou arogantnou túžbou vyhrať všetko sami pre seba, aj keď sa žiadna hra vôbec nehrá.

Záver?

Či už nejaký boh existuje, alebo nie, vsádzať na vieru je nezmysel: dôležité je žiť morálne, správne, svoje činy zakladať na poznaní. Ak totiž veríte z vypočítavosti, je to snaha klamať, s možnosťou pohnevať si boha, ktorý nie je váš, pretože pravdepodobnosť že ste “trafili” je 50% že nejaký existuje a jedna k nekonečnu, že je to ten váš. A činy, ktoré napáchate len kvôli viere nemusia byť vždy správne, ani dobré, ani morálne.

Ak ste dobrý a morálny človek, možno že narazíte na boha, ktorý vás potrestá za neúctu či zamietnutie. Ale môžete si aspoň povedať, že boh, ktorý trestá intelektuálnu úprimnosť a nectí si snahu byť dobrým, si úctu nezaslúži tak či tak.

Keďže však idea boha ako taká nie je ničím opodstatnená, môžete viery a ich obrady vypustiť a snažiť sa spoznať svet a konať podľa toho, čo prinesie prospech a zníži utrpenie tých, ktorí by trpieť nemuseli.

Zdroje:
Dawkins, R. 2006 – Boží blud. Praha: Academia, 2009. 480 s. ISBN 978-80-200-1698-0
Hitchens, Ch. – Bůh není veliký. 2007.Praha: Metafora. 380.s ISBN 978-80-7359-155-7
http://wiki.answers.com/Q/How_many_gods_and_goddesses_are_there
http://en.wikipedia.org/wiki/Pascal’s_Wager
http://plato.stanford.edu/entries/pascal-wager/
http://rationalwiki.org/wiki/Pascal’s_wager

Kategórie: Názory

Štítky: argumenty, boh, náboženstvo, veda, viera