Veľa ľudí na Slovensku berie cirkvi ako akýsi folklór a zaužívanú tradíciu. O vlastnom náboženstve vedia len málo, nechodia do kostola, ani nezdieľajú ultrakonzervatívne názory, ale krst detí, svadba v kostole či cirkevný pohreb proste musia byť. Prečo?

Z veľkej časti je za tým snaha vyhnúť sa konfliktom so svojim okolím, napodobniť svojich predkov či proste dodať slávnostný charakter životným udalostiam. Nechceme tieto praktiky nijako súdiť, o to viac sa však skláňame pred tými, ktorí týmto pohnútkam dokážu odolať. Pretože, hoci podľa štatistických ukazovateľov ich počet stúpa, stále to od nich vyžaduje určitú odvahu.

Chceme sa preto bližšie pozrieť na tieto cirkevné rituály a tiež informovať o iných možnostiach, lebo sekulárne alternatívy existujú. A začneme hneď na začiatku – pri krste.

Prečo je krst malých detí problematický?

Prví kresťania boli pokrstení ako dospelí a niektoré kresťanské cirkvi dodnes krstia iba dospelých, ktorí sa dobrovoľne rozhodli pre členstvo v ich organizácii. Argumentujú pritom tým, že aj podľa Biblie boli pokrstení len tí, ktorí skutočne uverili v Ježiša. Majoritné cirkvi sa naopak snažia krstiť členov čo najskôr, nakoľko veria, že ich tým zbavujú tzv. dedičného hriechu. Nevyhnutným dôsledkom tejto praktiky je však aj získanie čo najväčšieho počtu „papierových“ členov.

Týmto historicky overeným spôsobom si naše najväčšie cirkvi zabezpečujú svoj dorast, spoločenský a politický vplyv. Pred každým sčítaním obyvateľov katolícki biskupi potom vyzývajú v rozpore s oficiálnou definíciou tejto otázky všetkých pokrstených, aby sa prihlásili k RKC – na ich súčasnom postoji k viere a cirkvi vraj nezáleží. Dobre vedia, že počet papierových kresťanov je radovo vyšší ako tých praktizujúcich. Dlhodobo si tak cirkvi zabezpečujú neprimerané financovanie od štátu, neprimeraný politický vplyv a vytvárajú nepravdivý obraz o „kresťanskom Slovensku“. Svoje privilegované postavenie obhajujú tým, že vraj zastupujú väčšinu občanov Slovenska.

Aj po sčítaní obyvateľov 2021, kde počet katolíkov klesol o 300 000, biskupi sa tvárili, že sa nič nedeje a že katolíkov neubúda, lebo počet krstov vraj ostal rovnaký (pritom percentuálny podiel nepokrstených detí voči pokrsteným stabilne stúpa).

Členstvo v cirkvách je dobrovoľné

Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ktorá bola prijatá Valným zhromaždením OSN dňa 10.12.1948 v článku 20 sa hovorí: „Nikto nesmie byť nútený stať sa členom nejakého združenia“. To sa premieta i do Ústavy SR v článku 24, odsek 1: „Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.“ Mnohé dospievajúce deti sa pritom dostávajú do konfliktu so skutočnosťou, že bez ich vedomia a súhlasu z nich urobili členov cirkvi. Vystúpiť z cirkvi je pritom síce Ústavou garantované, ale z praktického hľadiska problematické. Spravidla je reakciou na takú žiadosť ignorácia zo strany cirkvi či dokonca averzia zo strany rodiny. Nebolo by preto správnejšie nechať voľbu príslušnosti k cirkvi na jej potenciálnych členov?

Aby nedošlo k nedorozumeniu: Nespochybňujeme právo rodičov vychovať deti takým spôsobom, ako uznajú za vhodné. Výchova v súlade s náboženskou vierou a nedobrovoľné členstvo v organizácii sú ale dve úplne rozdielne veci.

Iste sa vám zdá absurdná predstava, že by rodičia mohli prihlásiť malé dieťa za člena politickej strany alebo občianskeho združenia. V prípade cirkví a náboženských spoločnosti sa to však považuje za úplne normálnu vec či dokonca za niečo, čo je žiaduce a potrebné.

Nechajme deťom slobodný výber

Úcta k dieťaťu sa prejavuje predovšetkým v rešpektovaní jeho práv vrátane práva na slobodu vierovyznania. Žiadne dieťa sa nenarodí ako kresťan, hinduista alebo moslim. Prichádzame na svet bez náboženskej viery. Dozvieme sa o nej až v nasledujúcich rokoch detstva a niektoré zložité otázky cirkevnej náuky dokážeme pochopiť až oveľa neskôr. Pre tých, ktorí sa ako dospelí rozhodnú pre členstvo v katolíckej cirkvi, je to veľmi jednoduché. Cirkev rada privíta nové „ovečky“ a uľahčuje im získanie krstu i následných sviatostí.

Žiaľ tá istá organizácia sa správa úplne odlišne v opačnej situácii, keď sa dospelý rozhodne z nej vystúpiť a snaží sa ľuďom tento krok skomplikovať. Zatiaľ čo pri vstupe do cirkvi (krst) vôľa rodičov jednoducho nahrádza vôľu maloletých, pri vystúpení to už neplatí a nie je možné vystúpiť pred dovŕšením osemnásteho roka života. Zo skúsenosti ľudí, ktorí vystúpili z cirkvi vieme, že kňazi im zvyčajne v procese formálneho vystúpenia nie sú nápomocní, niektorí na žiadosti ani nereagujú alebo dotyčnej osobe vo vystúpení aktívne bránia. O to viac by sa rozhodnutie o vstupe malo robiť vedome a nemalo by sa nikomu vnucovať.

Je všeobecne známe, že spoločenstvá veriacich, ktorí sa dobrovoľne rozhodli pre členstvo v náboženskej organizácii, sú oveľa uvedomelejšie a autentickejšie ako tie, ku ktorým sa množstvo členov hlási len zo zvyku či pod rodinným a spoločenským tlakom.

Namiesto krstu môžete pozvať príbuzných a priateľov na obrad vítania nových občanov, ktorý zvyčajne organizuje obecný úrad alebo Zbor pre občianske záležitosti a ktorý je pre vás bezplatný, alebo jednoducho na súkromnú oslavu narodenia dieťaťa.

Kategórie: Názory

Štítky: cirkev, krst, náboženská sloboda, obrad, práva detí, sekularizmus