Zasa raz. Ďalšie konkláve. Ďalšie prekliate mystérium dymu a ticha, divadlo gest predstierajúcich pokoru, rituál ľudí v rúchach príliš drahých na to, aby nezapáchali pokrytectvom. Dnes o 10:00 sa začne ceremónia, ktorá – hoci sa topí v starozákonných ilúziách božieho vedenia – nie je ničím iným než politickým zrazom patriarchálnych starcov, vybraných mašinériou, ktorá už dve tisícročia dokonale žongluje so svätosťou a mocou, bez toho, aby stratila čo i len cent či tajomstvo.

Nemajme ilúzie. Nejde o výber „svätého otca“. Nejde o rozhovor s Bohom. Je to kasting na pozíciu generálneho riaditeľa globálnej korporácie s najväčším dosahom v dejinách ľudstva – značenej krížom, postavenej na strachu, hanbe a násilí. Konkláve nie je o duchu. Je o vplyve, frakciách, tlakoch, o financiách Vatikánu, ktoré prevyšujú HDP väčšiny afrických štátov a sú stráženejšie než osudy obetí cirkevných znásilnení.

„Duch Svätý“ má s týmto dianím asi toľko spoločného ako Baltské more s čistotou.

V tejto hre ide o kontrolu. O naratív. O riadenie smrti, sexuality a spásy – o tri najziskovejšie produkty kresťanského biznisu. Nezabúdajme: konkláve je uzavretá miestnosť, do ktorej majú prístup výlučne muži. Starí, väčšinou bieli, dramaticky odtrhnutí od reality. Preniknutí nielen fantáziami, ale aj beztrestnosťou. A práve táto skupina má rozhodovať o osude nielen katolíkov, ale – nepriamo – celej civilizácie. Pretože to, čo vyjde z komína Sixtínskej kaplnky, bude rezonovať v médiách, v hlavách politikov, v rozhovoroch matiek s deťmi, v uzneseniach parlamentov a rozhodnutiach lekárov.

Konkláve ovplyvňuje interrupcie v Poľsku. Ovplyvňuje práva žien v Latinskej Amerike. Ovplyvňuje ochranu pedofilov v Írsku. Ovplyvňuje samovraždy queerových detí na Slovensku, v Brazílii, v Ugande.

Na tento proces sa nedá pozerať bokom, ani keď si ateista, budhista, žid, agnostik, moslim alebo fanúšik Lema. Katolícka cirkev sa nikdy neobmedzovala iba na svojich veriacich. Jej chápadlá sú globálne, jej ambície totálne. Je to inštitúcia, ktorá má vlastný štát, vlastných diplomatov, vlastné tajné služby, vlastné banky, vlastné archívy plné mŕtvol – často detských. Je to mašinéria násilia, ktorá nikdy nebola skutočne braná na zodpovednosť. Žiadny iný subjekt by neprežil vlnu škandálov, ktoré prešli cez cirkev. Žiadna škola, žiadna mimovládna organizácia, žiadna vláda.

Prečo? Lebo cirkev nestojí na viere. Stojí na strachu.

Na strachu ľudí z prázdnoty. Zo smrti. Z vlastnej sexuality. Z možnosti, že sme len náhoda v kozmickom bordeli.

A preto je toto konkláve dôležité. Pretože aj keď neveríme, oni veria v naše mlčanie. V našu pasivitu. V to, že ešte celé desaťročia budú môcť usporadúvať svoje tajné sabaty, kde si zvolia pápeža „kompromisu“ – teda takého, ktorý nič zásadné nezmení, neukáže na vinníkov, nedá hlas obetiam, nevyhodí stovky biskupov za znásilnenia a ich krytie. Bude – ako vždy – pontifikátom kozmetiky. Trochu úsmevu, pár sĺz nad Ukrajinou, zopár príhovorov k migrantom. A ticho, keď bude treba niečo naozaj zmeniť.

Sú šance, že sa táto inštitúcia rozpadne zvnútra?

Áno. Nejako. Mikroskopicky.

Ale to nie cirkev sa má rozpadnúť. To svet musí prestať byť hlinou v jej rukách.

Revolúciu nemožno spraviť v múroch, ktoré sú celé stáročia postavené z dogmy a násilia. Tie treba spáliť. Nie fyzicky – symbolicky, kultúrne, intelektuálne. Prestať vnímať Vatikán ako centrum morálky a začať ho vnímať tak, ako naozaj je: ako organizovanú štruktúru patriarchálnej dominancie, ktorá drží za gule celé kontinenty.

My si musíme vybrať: či chceme žiť vo svete, kde starí dedovia v purpure rozhodujú o životoch žien, detí, o sexuálnych orientáciách a dušiach mŕtvych – alebo v svete, ktorý skutočne verí v dôstojnosť človeka, bez ohľadu na vieru.

Tak nech dnes, keď v Sixtínskej kaplnke zhasnú svetlá, niekto nahlas povie to, čo z Vatikánu nikdy nepočuť:

Nech sa od nich konečne odpojí Boh.

Lebo ľudia by už mali.

Autor: Paweł Sobierajski

Kategórie: Názory

Štítky: katolícka cirkev, konkláve, pápež, Vatikán