Stanovisko k zákonu o registrovanom partnerstve

V poslednej dobe sa často diskutuje o zákone o registrovanom partnerstve resp. manželstve dvoch osôb rovnakého pohlavia, a to hlavne v súvislosti s urážlivými výrokmi niektorých poslancov v parlamente. Ide hlavne o vyjadrenie Štefana Kuffu (OĽaNO), že homosexuáli sú chorí a že by sme ich nemali nechať behať po uliciach bez pomoci. Aj keď podobné výroky nie sú trestné, rozhodne by sme ich nemali zľahčovať, naviac keď ich povedal poslanec v parlamente. Sme presvedčení, že keby sa niekto podobným spôsobom vyjadril napríklad o katolíkoch, Slovákoch alebo jeho rodine, tiež by sa mu to nepáčilo a nepovažoval by to za prínosný príspevok k diskusii, ale za urážku a podnecovanie k nenávisti. Odhliadnúc od jeho nezmyselných názorov by tento poslanec chcel tiež zakázať Dúhový pochod, teda priamo a verejne odopiera občanom ústavou garantované právo zhromažďovať sa, čo považujeme za neprijateľné.

V politickej diskusii o manželstvách treba rozlišovať medzi civilným a cirkevným sobášom. Podľa nášho názoru by štát nemal prikázať cirkvám, koho majú alebo nemajú sobášiť. Predpoklad je však úplná odluka cirkví od štátu, lebo bez nej sa budú páry rovnakého pohlavia plným právom sťažovať, že organizácia, ktorá je platená štátom a teda aj z ich peňazí, ich diskriminuje. Opačne by ani predstavitelia cirkví nemali rozhodovať o civilnom sobáše.

Je neprípustné, aby sekulárny štát podriadil práva občanov náboženským doktrínam. To, že určití ľudia majú morálne výhrady proti zákonu o registrovanom partnerstve, ktoré často vychádzajú z náboženskej tradície, nie je dôvod, aby takéto výhrady zdieľali aj orgány štátu, ktorý musí dbať na rovnosť občanov pred zákonom.

Manželstvo je v podstate zmluva dvoch ľudí so štátom – podpisom manželskej zmluvy získajú určitý „balík“ (súbor) práv a povinností. Nevidíme dôvod, prečo by štát nemohol okrem toho tradičného „balíku“ ponúkať aj iné, ak to niektorým občanom vyhovuje a pritom nikoho iného neobmedzuje.

Ak niekto tvrdí, že potom budú legálne aj svadby s deťmi, zvieratami, neživými vecami atď. je to úplný nezmysel, už len preto, lebo tieto nie sú spôsobilé k právnym úkonom. To čo sa bude a nebude tolerovať, je predovšetkým otázka nejakého rozumného konsenzu, v ktorom hlavnú úlohu hrá fakt, či nejaké správanie niekoho je škodlivé pre niekoho iného. Základ akéhokoľvek partnerstva, ktoré má byť uznané štátom aj spoločnosťou, je, že partneri musia byt plnoletí, svojprávni a zmluvu so štátom musia uzavrieť dobrovoľne. Rozhodnutie oboch musí byt potvrdene slovne aj písomne. Pokiaľ sa dvaja dospelí svojprávni ľudia rovnakého pohlavia rozhodnú, že chcú spolu žiť ako pár, neexistuje žiadny rozumný dôvod, prečo by im to štát nemal dovoliť.

Nesúhlasíme preto s návrhom katolíckych biskupov a rôznych náboženských organizácií prijať ústavný zákon o „ochrane“ manželstva ako zväzku muža a ženy. Nejednalo by sa totiž o žiadnu ochranu, ale výhradne o to brániť skupine občanov v právach, ktoré táto skupina podľa zákona ani len nemá.

Stanovisko humanistických organizácií je také, že podporujú aj manželstvá, aj registrované partnerstvá dvoch osôb, a to bez ohľadu na ich pohlavie.

Výhody registrovaného partnerstva oproti neregistrovanému sú dosť známe: možnosti riešiť spoločné problémy aj za partnera bez nutnosti špeciálnych dohôd, prístup k partnerovi pri chorobe, dedičské záležitosti, jednoduchšie „papierovačky“ s bytom a ešte veľa ďalších vecí. Rozdiel oproti manželstvu by mohol byť v možnosti túto partnerskú zmluvu nejako pružnejšie prispôsobiť konkrétnej dvojici ľudí.

Špeciálny význam pre homosexuálne orientovaných ľudí by mal zákon o registrovanom partnerstve práve v tom, že ich berie do úvahy rovnocenne s heterosexuálmi, ktorí by chceli uzavrieť také partnerstvo. Táto rovnocennosť je veľmi dôležitá pri osvete v spoločnosti. Samozrejme, existencia takého (dobre urobeného) zákona by znamenala, že by asi aj mnoho „hetero“ ľudí dalo tomuto prednosť pred tradičným manželstvom práve kvôli lepšej pružnosti takéhoto partnerstva.

Kategórie: Stanoviská

Štítky: , , , ,