V druhom príspevku z mojej trilógie venovanej sekularizmu na Slovensku si kladiem za cieľ zvýrazniť niekoľko príkladov potvrdzujúcich nesekulárny charakter Slovenska, ako aj jeho privilegovanie katolíckej cirkvi.
“Falošnú nezávislosť” od náboženských obcí sa pokúsim načrtnúť na dvoch typoch vzťahov Slovenského štátu a kresťanských náboženských inštitúcií (ďalej len „cirkev”): a) Právny vzťah k cirkvám (ďalej aj „De jure vzťah”), b) Symbolický vzťah k cirkvám (ďalej aj „De facto vzťah”).
Prvý spomenutý – právny vzťah – označuje de jure interpretáciu právnych inštrumentov (Ústava, zákony, medzinárodné zmluvy…) slovenského právneho systému, ktoré akýmkoľvek spôsobom riadia náboženský život a existenciu náboženských inštitúcii.
Právne inštrumenty ako nástroje riadenia však chápem a interpretujem nielen doslovne – nie len v rámci ich doslovnej sémantickej interpretácie. Ich obsah považujem rovnako za nosič symbolického významu – za nástroj riadenia života spoločnosti, vychádzajúci ale aj vyjadrujúci istý spoločensko-politický kontext či postoj.
Tak, ako chôdza prvého človeka na mesiaci nebola čisto manifestácia technického pokroku ľudstva ale zároveň reprezentovala technologické víťazstvo USA nad Sovietskym zväzom v rámci studenej vojny, tak ani zákony nie sú jednotvárne. Keď zákon ustanoví, že matky obdržia extra sociálnu dávku, nejde len o súbor textu uzákoňujúci sociálnu dávku matkám. Zákon súčasne vyjadruje spoločenskú privilegovanosť matiek ako segmentu spoločnosti, ktorý si špeciálny prístup (na rozdiel od iných segmentov spoločnosti) v podobe extra dávky zaslúži. Zákon inými slovami nielenže vychádza z konkrétneho názoru na postavenie matiek v rámci spoločnosti, zákon tento postoj reprodukuje, či lepšie povedané komunikuje – tento postoj reprezentuje.
Symbolickým vzťahom štátu a cirkví budem na jednej strane označovať práve postoje, ktoré právne akty SR reprezentujú, na strane druhej aj to, čo Miroslav Ťižík (2011) nazval symbolickým svetom štátu. Ide o koncept vychádzajúci z teórie E. Durkheima ktorý bol presvedčený, že spoločnosť sa neskladá čisto z masy ľudí kolektívne žijúcich na istom území, či ich činností a vecí, ale rovnako dôležito aj z predstáv, ktoré o sebe (ako spoločnosti) a svojich činnostiach (a veciach) majú. Inými slovami, spoločnosť je rovnako dôležito aj to, ako si ju predstavujeme. Príkladom takej reprezentácie je napríklad kolektívna identita – predstava spoločnosti o tom, kto je a kto sú ostatní [národ, etnikum, rasa..]. Mojim cieľom bude dokázať, že Slovensko sa síce pokúša udržať de jure sekulárnosť, no v symbolickej rovine uprednostňuje jednu cirkev, čím de facto protirečí našej definícii sekularizmu, ktorú sme načrtli v predošlom článku mojej trilógie:
„Je to právne a symbolicky neutrálne nastavenie a správanie sa štátu v otázke náboženstva. Je to rovnováha medzi preferovaním a znevýhodňovaním; je to nezohľadňovanie náboženského presvedčenia a neargumentovanie z hľadiska jedného náboženstva.”
Právny vzťah Slovenska a náboženských inštitúcii
Slovensko zahŕňa vo svojom právnom systéme minimálne 8 právnych aktov vzťahujúcich sa práve na nami analyzovaný vzťah štátu a cirkvi:
- Zákon č. 218/1949Z.z. v znení neskorších úprav, o financovaní cirkví a náboženských spoločenstiev Slovenskou Republikou
- Zákon č. 308/1991 Z.z. v znení neskorších úprav, o náboženskej slobode a postavení cirkví a náboženských spoločností
- Zmluva č. 250/2002 Z.z. medzi Slovenskou Republikou (ďalej len „SR“), registrovanými cirkvami a náboženskými spoločenstvami
- Dohoda č. 270/2005 Z.z. medzi SR, registrovanými cirkvami a náboženskými spoločenstvami o vykonávaní pastoračnej činnosti veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch SR
- Dohoda č. 395/2004 Z.z. medzi SR , registrovanými cirkvami a náboženskými spoločenstvami o náboženskej výchove a vzdelávaní
- Základná zmluva č. 326/2001 Z.z. medzi SR a Svätou stolicou
- Zmluva č. 394/2004 Z.z. medzi SR a Svätou stolicou o náboženskej výchove a vzdelávaní
- Zmluva č. 648/2002 Z.z. medzi SR a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch SR
Prvý uvedený patrí k najdiskutabilnejším z celého listu, pretože jeho opodstatnenosť a kontroverznosť záleží od interpretácie dôvodu a spôsobe financovania. V kontraste s predostretou koncepciou sekularizmu je možné tvrdiť, že štát financovaním cirkví a náboženských spoločenstiev zvýhodňuje len istú časť ľudí, ktorá ich duchovné služby využíva, čím stráca charakter politicky neutrálneho. Politická (čiže z časti morálna) neutralita je nevyhnutná súčasť sekularizmu. Ak sa chce štát stať úplne sekulárnym, nemal by väčšou mierou podporovať len istý druh spirituálne obohacujúcich inštitúcii – nemal by mať špeciálny prístup len ku katolicizmu (pred inými náboženskými školámi) či len k teizmu (pred napr. ateizmom).
Súčasné právne status quo však de jure porušuje práve rovnováhu medzi teizmom a ateizmom. Zákon č. 218/1949Z.z. alokuje časť verejného rozpočtu na účel financovania náboženských inštitúcií a ich činností, prostriedky na ktoré musia povinne prispievať i ateisti. Práve nemožnosť vyhnúť sa takémuto prispievaniu robí z ateistov de jure „finančných otrokov“ veriacich.
Podobne negatívne konštatovanie vyplýva z analýzy ostatných právnych aktov upravujúcich vzťah štátu a katolíckej cirkvi. Tieto zmluvy, vrátane Základnej zmluvy, ktorá bola prijatá ako prvá, duplikujú obsah aktov medzi upravujúcich vzťah SR a ostatnými náboženskými inštitúciami. Diskutabilný je najmä symbolický charakter, ktorý tieto zmluvy nesú. Ak si všimneme čas v ktorom jednotlivé právne akty boli prijaté, zistíme, že zmluvy upravujúce vzťah SR s katolíckymi inštitúciami predchádzali obsahovo takmer totožným dohodám s ostatnými náboženskými spoločnosťami. Ich prioritná existencia zhmotňuje kontroverzné pocity o preferencii zriadiť vzťahy najmä s touto cirkvou pred vzťahmi s ostatnými.
Tento kontroverzný symbolický charakter je zdôraznený ich nepotrebnosťou, nakoľko rovnaké práva/privilégia sú garantované pre všetky náboženské inštitúcie dohodami č. 270/2005Z.z., 395/2004Z.z. a zmluvou 250/2002Z.z.
Symbolická kontroverznosť je rovnako zhmotnená obsahom Základnej zmluvy medzi SR a Svätou stolicou, ktorý uznáva špecifické postavenie katolíckej cirkvi v otázkach manželstva, rodiny, morálneho vzdelávania a mnohých iných.
„Slovenská republika uznáva každému právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi” [zdôraznenie pridané autorom] (Základná Zmluva, článok 7).
Jedinečnosť existencie takéhoto právny aktu v rámci slovenského právneho systému legitimizuje katolícku cirkev v roli „VIP“ morálneho agenta s jedinečným postavením v rámci spoločnosti. Legitimizuje tým aj výnimočnosť jej morálnych doktrín, ktoré sú blízke iba časti slovenského obyvateľstva.
“Svätá stolica garantuje, že katolícka cirkev využije všetky vhodné prostriedky na mravné formovanie obyvateľov Slovenskej republiky v prospech spoločného dobra podľa princípov katolíckej náuky v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky” (Paragraf 2, Članok 2 Zmluvy)
Uprednostňovanie morálnych doktrín unikátnym a prioritným prístupom k právnemu vzťahu s jednou cirkvou Slovensko v symbolickej rovine búra rovnováhu medzi bytím pre a proti konkrétnym náboženským doktrínam. Inými slovami, právne akty upravujúce výhradný vzťah SR s katolickou cirkvou reprezentujú v očiach ľudí nehlásiacich sa k dogmám katolíckej cirkvi neneutrálny postoj v otázke prístupu k duchovnému svetu. Takéto status quo dáva nekatolíkom na známosť, že Slovenský štát vníma katolicizmus ako duchovné učenie ktoré je dôležitejšie než ostatné. Aj týmto sa Slovensko stáva de facto nesekulárnym.
Symbolický vzťah Slovenska a náboženských inštitúcii
Sociálna realita sa podľa francúzskeho mysliteľa Pierra Bourdieu-ho dá chápať ako reprezentácia alebo jej produkt. Z tejto definície je zrejmé, že Bourdieu využil Durkheimovskú koncepciu spoločnosti, ktorú posunul ďalej tým, že poukázal na recipročný vzťah sociálnej reality a jej reprezentácii(= predstáv). Reprezentáciami sa myslia veci, ktoré sú „uložiskom a zároveň vysielačom kolektívnych skúseností, a teda stelesňujú a vyjadrujú realitu spoločnosti”(Carls, n.d.). Inými slovami, reprezentácie sú akýmsi umelo vytvoreným zrkadlom spoločnosti, ktoré realitu nie len odráža, ale ju aj pretvaruje.
Práve analýzou reprezentácii, ktoré Slovensko využíva na svoju legitimizáciu poukážeme na fakt, že Slovensko nie je symbolicky sekulárne. Povedané inak, symbolický vzťah Slovenska a náboženských inštitúcií je reprezentovaný tým, čo Ťižík (2011) vo svojej knihe nazval „symbolickým svetom Slovenského štátu” – symboloch stelesňujúcich predstavu o koreňoch Slovenskej štátnosti. Ide o štátnu symboliku symbolicky legitimizujúcu jeho zriadenie a postavenie. Uvedené príklady budú reprezentovať evidenciu privilegovania jednej náboženskej inštitúcie nad inými.
Slovenská štátna symbolika je reprezentovaná napríklad preambulou Ústavy, štátnymi vyznamenaniami, štátnymi podujatiami, ale aj prejavmi politikov, interpretáciou štátnej histórie vo vzdelávacom systéme či dokonca štátnymi sviatkami a dňami pracovného pokoja. Počiatok Slovenského symbolického sveta Ťižík spája so vznikom prvej Československej republiky v roku 1918. Práve vtedy si táto novovzniknutá politická entita musela vytvoriť svoj prvý symbolický rámec, ktorým legitimizovala svoju existenciu. Rovnaká úloha čakala dnes už samostatné krajiny, kedy si Slovensko a Česko vytvárali samostatné symbolické legitimizácie. Spoločným znakom tohto procesu vytvárania symbolického sveta v prípade Československa, ale aj Slovenska bol nacionalizmus. Avšak zatiaľ čo pri formovaní symbolického sveta prvej Československej republiky bol použitý pojem národa vo význame jedného československého národa, v prípade procesov v začiatkoch 90-tych rokov 20-teho storočia už išlo o vytvorenie legitimizácie pre čisto slovenský národ. Toto konceptuálne odklonenie od pôvodného poňatia spoločného národa bolo jedným z dôležitých faktorov rozdelenia spoločnej federácie. Rovnaké konštatovanie s ďalšími príkladmi podčiarkujúcimi nacionalisticky ladené konania oboch politických skupín skonštatoval vo svojom článku aj Martin Hakauf (2011), či vo svojej analýze Kevin Deegan-Krause (2004), ktorý identifikoval až 6 rozličných druhov nacionalizmu.
Práve nacionalizmus je jedným z prejavov vedúcich k cieľu tohto článku: k dokázaniu nesekulárneho charakteru Slovenska. Nacionalizmus je totižto dráma, v ktorej národ predstavuje centrálny koncept. Lenže nie je národ ako národ. Cieľom tohto článku nie je podrobne rozoberať problematiku výkladu a použitia národa, preto použijem definíciu národa Michala Cenkera, ktorý vo svojom článku „Národ” (Multikulti.sk, n.d.) rozoberá práve túto problematiku:
“Národ je koncept, myšlienka, presvedčenie. Nie je to entita, ktorú môžeme nájsť v hmotnom svete. Národ existuje iba v mysliach ľudí. Národ preto nežije ani sa nerozhoduje, neumiera, ani sa nerodí. Národ je tým, čím ho jeho tvorcovia spravia” (Cenker, n.d.).
Národ slúži ako kolektívna identita a zahŕňa špecifické predstavy, inými slovami reprezentácie, o komunite ľudí, čím vytvára koherentnú jednoliatu predstavu o špecifickej skupine ľudí. Práve štát takúto kolektívnu predstavu vytvára resp. využíva. Andrej Findor (2011) vo svojej práci zmapoval nacionalistický charakter historickej interpretácie slovenských dejín v učebniciach dejepisu používaných na území Slovenska. Práve učebnice dejepisu alebo ich pomocné učebnice sú skvelým príkladom štátom používaných kolektívnych reprezentácii. Jedným z pomocných diel bola aj kniha Dejiny Slovenska a Slovákov (1995) Milana S. Ďuricu. Táto kniha patrí k naratívne písaným historickým výkladom: popisuje dejiny slovenského národa spôsobom, ktorý navodzuje dojem príbehu. Nedostatkom naratívneho štylizovania historiografického diela je jeho mytologizovanie a esencializovanie dejín.
Historický naratív je jeden z centrálnych prvkov symbolického sveta štátu – prvok, ktorý vnára identitu štátu do historického kontextu, ktorý reprezentuje štát v historickom povedomí ľudstva. Problém, na ktorý chcem poukázať je fakt, že tento naratívny a esencialistický výklad dejín vytvára predstavu či reprezentáciu slovenského národa ako o vyslovene kresťanskej komunite ľudí.
“Narozdiel od ostatných Slovanských národov, dejiny Slovákov nezaznamenávajú skoro nič o ich predkresťanskej minulosti, preto všetko, čo vieme z našej histórie, je neoddeliteľne spojené s kresťanstvom. […]” (Ďurica, 2006, citované z Findor, 2011, str.213-214).
Symbiózou historického naratívu s kresťanstvom štát nepopierateľne symbolicky vyjadruje rovnaký postoj ako pri prioritnom riešení jeho právneho vzťahu s touto cirkvou na úkor nekresťanov či ateistov – vyjadruje privilegovanosť kresťanstva pred ostatnými.
Slovenský symbolický svet obsahuje dva druhy referencie ku kresťanstvu: nepriamy, nacionalistickými symbolmi odkazujúcimi práve na spomínaný historický naratív; a priamy, symbolmi pre ktoré žiadne iné ako náboženské odôvodnenie nemôže byť a ani nebolo použité. Príkladom priameho referovania sú napríklad dni pracovného pokoja. Z 15 dní, ktoré štát označil za nepracovné, je až 9 kresťanských (5. Júl – Sviatok Cyrila a Metoda sa radí skôr k nepriamej referencii, 6. Január, 15. September, 1. November, 24. – 26. December, Veľký piatok a Veľkonočný pondelok). Ustanovenie týchto dní za dni pracovného pokoja bolo jedným z predmetov základnej zmluvy SR so Svätou stolicou, čo len potvrdzuje ich čisto kresťanský charakter. Príkladom symboliky nepriamo referujúcej ku kresťanstvu, a teda nacionalistickej referencii odkazujúcej na esencialistický výklad slovenskej histórie, je Preambula slovenskej Ústavy či štátne podujatia ako napríklad neslávne známe odhaľovanie sochy Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu. Symbolický svet štátu je reprezentovaný aj príhovormi politických elít – súčasný prezident Ivan Gašparovič pravidelne používa kresťanskú symboliku vo svojich formálnych príhovoroch:
“Dal by Boh, aby sme si zachovali mravnú úctu k našim historickým hodnotám, k človeku, jeho slobodám, právam i prirodzeným potrebám”(Novoročný príhovor, r.2005).
“Kresťanstvo a kresťanský hodnotový systém je v zmysle cyrilo-metodskej tradície integrálnou súčasťou slovenskej národnej identity.” (Príhovor I. Gašparoviča na novoročnom stretnutí s predstaviteľmi cirkví, r.2014, celý text príhovoru)
Záver
Cieľom tohto článok bolo poukázanie na dva typy vzťahov Slovenska k cirkvám, na základe analýzy ktorých je možno spochybniť sekulárnosť Slovenskej republiky.
Náboženská neutralita Slovenskej republiky je v de jure rovine narušená zákonom č. 218/1949 Z.z., ktorý ukladá ateistickým občanom SR neodvrátiteľnú povinnosť prispievať na chod a činnosti náboženských cirkví pod hrozbou trestu pri nesplnení si tejto povinnosti (t.j. pri nezaplatení daní z dôvodu nesúhlasu s alokáciou týchto prostriedkov).
Náboženská neutralita Slovenskej republiky je v de facto rovine narušená pro-kresťansky zaujatým postojom štátu, vyjadreným (resp. reprezentovaným):
- Uzákonením právnych aktov, regulujúcich výsostne vzťah štátu a konkrétnej náboženskej obce, pričom ich obsah duplikuje právne akty regulujúce právny vzťah štátu s náboženskými obcami vo všeobecnosti;
- Uzákonením týchto právnych aktov skôr než uzákonením právnych aktov regulujúcich vzťah štátu s náboženskými obcami vo všeobecnosti;
- Explicitným hlásením sa k tradícií jedného náboženstva štátnou symbolikou a ostatnými prvkami symbolického sveta štátu, najmä dňami pracovného pokoja, formuláciou historického naratívu a prejavom politických elít
Článok je prebraný z blog.sme.sk so súhlasom autora
Zdroje:
Ďurica, Milan S.; 2003 ed. [orig. ed. 1995], “Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí”, Slovakia: Lúč, ISBN 80-7114-386-3
Findor, Andrej, 2011, “Začiatky národných dejín”, Slovakia: Kalligram, ISBN 978-80-8101-556-4
Hakauf, Martin; 2011 [online], “Dělení Československa aneb vztahy mezi Čechy a Slováky v letech 1989 až 1992” , E-polis.cz, Naposledy navštívené 26.11.2013, Dostupné na <http://www.e-polis.cz/politicke-teorie/583-deleni-ceskoslovenska-aneb-vztahy-mezi-cechy-a-slovaky-v-letech-1989-az-1992.html >
Prezident.sk, 2014 [online], „Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na novoročnom stretnutí s predstaviteľmi cirkví a náboženských spoločností“, Naposledy navštívené 28.3.2014, Dostupné na: <http://www.prezident.sk/?prihovor-prezidenta-sr-ivana-gasparovica-na-novorocnom-stretnuti-s-predstavitelmi-cirkvi-a-nabozenskych-spolocnosti-bratislava-14-1-2014>
Swartz, David, 1997, “Culture and power: the sociology of Pierre Bourdieu”, UK: The University of Chicago Press, ISBN 0-226-78595-5
Tižík, Miroslav; 2011, ”Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku”, Slovakia: VEDA, ISBN 978-8-0855-4472-5
Kategórie: Články
Štítky: politika, právo, sekularizmus, Slovensko, ústava