Sekularizmus je koncept, o ktorom sa málo hovorí a ešte menej vie. Tento príspevok má za cieľ ponúknuť jednu z možných interpretácií konceptu sekularizmu. K tejto interpretácii som sa dopracoval na základe teoretického výskumu, ktorý som na rovnakú tému podnikol pri písaní svojej bakalárskej práce, ktorú budem o pár mesiacov obhajovať.
Najbližšími riadkami sa vás pokúsim previesť politickými teóriami spoločenskej zmluvy Johna Rawlsa a etikou Roberta Audiho, z teórie ktorých v závere zadefinujem pojem „sekularizmus”. Inými slovami, sekularizmus a jeho význam si odvodím od vzniku a funkcie štátu.
Teória spoločenskej zmluvy (z angl. orig. “social contract theory”) pramení z čias Osvietenestva a je značne ovplyvnená individualizmom. Profesor Andrius Bielskis (2005), s ktorým som sa mal možnosť stretnúť počas semestra stráveného v Litve, túto kontinuitu veľmi pekne popisuje. Ľudská bytosť bola súčasťou istého kozmického usporiadania a zároveň mu bola podriadená – realita bola chápaná ako stvorená vyššou bytosťou, Bohom, a teda človek bol len súčasťou istého usporiadania. Posun nastal vďaka Descartovi, ktorý svojou racionalistickou myšlienkou prispel k tomu, že realita už nebola človeku „vzdialená”, ale naopak, bola od neho odvodená. „Myslím, teda som“. Jednotlivec sa stal centrálnym subjektom reality. „Moderné poňatia sebaurčenia bola emancipáciou a revoltou proti tradičnému teologickému usporiadaniu vesmíru” (Bielskis, 2005, str,. 7-9).
Individualizmus sa dá teda zjednodušenie chápať ako zvýrazňovanie dôležitosti jednotlivca pri uvažovaní o živote.
Predstavitelia teórie spoločenskej zmluvy definujú vznik štátu ako politický a morálny akt dohody jednotlivcov. Priekopníkom tejto teórie sa stal Thomas Hobbes, ktorého koncept „prirodzeného stavu” bol základom pre filozofov ako je Kant či Rawls. Hobbes tvrdil, že človek žijúci bez politickej autority (napr. štátu) žije v tzv. „prirodzenom stave” (z angl. orig.: state of nature). „Prirodzený stav” boli podmienky spoločenského života, kde správnosť či nesprávnosť nie je vymožiteľná. Človek ide proti človeku, a teda život jednotlivca je krátky, nebezpečný a brutálny. Práve preto jednotlivci pristúpia na tzv. zmluvu, ktorou sa vzdajú časti svojej suverenity a jej prevedením na (novo)vytvorený politický subjekt vytvoria akéhosi „strážcu” ich životov. Moderným príkladom takéhoto subjektu je štát. Atraktívnosť tejto teórie spočíva najmä v jej aplikovateľnosti do praxe.
Jedným z najznámejších moderných predstaviteľov teórie spoločenskej zmluvy je americký filozof John Rawls. Spomínaný kontrakt sa podľa Rawlsovej teórie uskutoční v tzv. „Original position“(v preklade „Prvotná pozícia” – ďalej len “OP“; synonymum Hobbseovho „state of nature”) a výsledkom tohoto kontraktu je, podľa Rawlsa, legitímna a stabilná politická autorita (štát) fungujúca na základe princípov sociálnej a politickej spravodlivosti. Jednou z najdôležitejších súčastí týchto princípov je koncept nimi implikovaný – politická tolerancia. Politická tolerancia je zakorenená v stabilnom a legitímnom systéme (inými slovami najideálnejšom systéme), ktorý je výsledkom tzv. „všestrannej zhody” (z angl. orig. „overlapping consensus“).
Ako sa dopracujeme k stabilnému a legitímnemu politickému systému?
Všestranná zhoda nastáva podľa Rawlsa v OP, kde sa rozumní a racionálny jednotlivci rešpektujúci pluralitu komplexných doktrín (za takúto doktrínu sa pokladá univerzálny súbor morálnych, politických a etických hodnôt [napr. hodnota ľudského života] – čiže napr. náboženstvo či veda) dohodnú na pravidlách, ktoré musia vyhovovať všetkým. Táto univerzálnosť je implikovaná práve „rozumnosťou” a „racionalitou” jednotlivcov. Prvá črta (rozumnosť) znamená, že jednotlivec je schopný navrhnúť také pravidlá spolupráce (inými slovami života v štáte), ktoré môžu byť následne dodržané všetkými, bez ohľadu na ich vierovyznanie, pôvod, či iné socioekonomické faktory. Druhá črta, racionalita, referuje k osobnostnej sile jednotlivca umožňujúcej mu samostatne sa rozhodovať a uvažovať tak, aby dosiahol svoje záujmy/túžby/ciele. Zjednodušene povedané, jednotlivci vďaka týmto predpokladom rešpektujú to, že ich komplexná doktrína, ktorá určuje ich pohľad na realitu nie je univerzálna, a že ostatní majú svoje vlastné, odlišné doktríny, a preto pravidlá, na ktorých sa chcú dohodnúť, musia byť prijateľné dobrovoľne všetkými. Vynechanie komplexných doktrín zahŕňa aj ignorovanie socioekonomických faktorov (teda napr. socio-ekonomického postavenia rodiny, nadania, atď.).
Dôležitosť navrhovaných predpokladov spočíva v ich nevyhnutnosti pre stabilitu a legitimitu systému, ktorý by vytvorili. Sociálny život (systém) je nekonečná spleť kooperácie medzi jednotlivcami, ktorí zastávajú nekonečné množstvo názorov.
Pluralitný systém ako je tento môže byť legitímny len v prípade, ak je dodržiavaný všetkými = ak je dohodnutý a prijatý rozumnými agentmi (jednotlivcami).
Jeho legitimita však ešte neznamená jeho stabilitu. Tá je zabezpečená spôsobom, akým sa dohodnú – vďaka všestrannej dohode. Všestranná dohoda pre svoje špecifické črty zabezpečí rovnosť, slobodu a hlavne toleranciu systému, na ktorom sa dohodnú. Všestranná dohoda je teda najracionálnejším a najrozumnejším konceptom (inými slovami – najtolerantnejším), na ktorom by sa jednotlivci v OP dohodli. Všestranná dohoda je najstabilnejším riešením spoločenskej zmluvy. Tento spôsob zmluvy nezohľadňuje morálnu stránku ľudí, a preto sa líši od komplexných doktrín, ktoré vynecháva.
Čo to znamená pre sekularizmus, ktorý chceme definovať?
(Politická) Tolerancia, implikovaná Rawlsovým férovým nastavením života v štáte je jedným zo základných princípov sekularizmu, ktorý chceme dnes zadefinovať.
Politická tolerancia je o obmedzení politickej moci. Jednotlivci spoločenskou zmluvou ohraničia svoju politickú silu, no aj politickú silu subjektu, ktorý vytvoria. Politická tolerancia je teda ideál ktorý vyobrazuje politickú autoritu (štát), ako nestranného a objektívneho – neutrálneho agenta.
Neutralita je teda Rawlsovsky najlegitímnejšie a najstabilnejšie nastavenie štátu prijateľné a rešpektovateľné z pohľadu akéhokoľvek občana.
Neutralita je najdôležitejším princípom našej definície sekularizmu. Súčasne sa stáva synonymom pojmu sekularizmus, pretože jej definícia sa komplexne dotýka vzťahu štátu a náboženstva. Inými slovami, interpretovaním neutrality odpovieme na všetky otázky týkajúce sa vzťahu štátu a cirkvi, čiže centrálneho vzťahu riešeného práve sekularizmom.
K rovnakej odpovedi sa dopracoval aj americký filozof a profesor etiky Robert Audi, ktorý napísal niekoľko kníh na tému separácie štátu a cirkví. V jeho knihe Secular commitment and religious reason (2000, Náboženský záväzok a sekulárny dôvod) zadefinoval tri princípy, ktoré by správne sekulárny štát mal dodržať:
- Princíp egalitarity
- Princíp neutrality
- Princíp liberality
Pri kontraste Slovenska s prvými dvoma Audiho princípmi zistíme, že Slovensko by z jeho pohľadu nebol sekulárny štát.
Princíp egalitarity, inými slovami princíp nestrannosti, vyžaduje od štátu nepreferovanie jedného náboženstva nad inými. Právne akty, akými sú napríklad zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou Republikou (ďalej len „SR”) porušujú tento princíp. Rovnako narúšajúci efekt má symbolický svet SR (napríklad štátnymi sviatkami; Podrobná analýza príkladov porušujúcich aj tento princíp, no najmä náš koncept sekularizmu, bude vedená v nasledujúcom článku).
Princíp neutrality je rovnako ako podľa Rawlsa, základným kameňom sekulárneho štátu. Tento princíp vyžaduje od štátu neutrálny prístup k náboženstvu – nepreferovanie, ale ani neznevýhodňovanie náboženstva. Referuje k idey náboženskej slobody, ktorá ako taká zahŕňa nielen slobodu vyznávania akéhokoľvek náboženstva, ale aj slobodu kategoricky odmietnuť náboženský názor. Neutralita plynúca z tejto idey je teda oddelenie štátu od náboženstva a náboženských argumentov. Od princípu egalitarity sa odlišuje tým, že referuje k neutralite voči náboženstvám, pričom prvý princíp referuje k neutralite medzi náboženstvami. Tento princíp je narúšaný rovnakými právnymi a symbolickými statkami, ako predošlý princíp a tvorí zo Slovenska nesekulárny štát.
Čo je to teda sekularizmus?
Je to právne a symbolicky neutrálne nastavenie a správanie sa štátu v otázke náboženstva. Je to rovnováha medzi preferovaním a znevýhodňovaním; je to nezohľadňovanie náboženského presvedčenia a neargumentovanie z hľadiska jedného náboženstva.
Sekulárny, inými slovami neutrálny, štát by nemal preferovať jednu cirkev nad ostatnými; nemal by z(ne)výhodňovať ľudí na základe ich náboženského presvedčenia. To dosiahne najefektívnejšie jeho osamostatnením, resp. separáciou od náboženskej problematiky – jeho sekularizáciou. V praxi to znamená, že štát by mal byť sekulárny v právnom a symbolickom vzťahu k náboženstvu. Asekulárnemu štátu hrozí vznik socio-politických tlakov na občanov, ale najmä celková nestabilita a nelegitímnosť spoločenskej zmluvy, ktorá chráni pred anarchiou.
Článok je prebraný z blog.sme.sk so súhlasom autora
Zdroje:
Rawls, John; 1985 [online],”Justice as Fairness: Political not Metaphysical“, Philosophy and Public Affairs 14, No. 3, Princeton University Press, pp. 223-251, Naposledy navštívené: 30.11.2013, Dostupné na http://www.jstor.org/stable/2265349
Rawls, John; 2005 ed. [orig. ed. 1993];”Political Liberalism“; USA: Columbia University press; ISBN 0-231-05249-9
Audi, Robert; (2000), “Religious commitment and secular reason“, United Kingdom: Cambridge University Press, ISBN 0-521-77260-5
Kategórie: Články
