Túto vetu, v preklade: „Ale nám tá bájka o Kristovi dobre vynáša!“ mal podľa obvinenia iniciovaného francúzskym kráľom Filipom IV. vysloviť pápež Bonifác VIII. (vládol 1294-1303). Keďže vtedajšia francúzska jurisdikcia fungovala z hľadiska obvinení a priznaní na spôsob komunistov za Stalinovej éry, predpokladá sa, že nie je autentická a dokazuje zjavný ateizmus skôr Filipa IV. než Bonifáca VIII. Nič menej Bonifácovi naozaj dobre vynášala, o čo sa významne zaslúžil aj sám zavedením tzv. svätých rokov.

Počas jeho pontifikátu padli do rúk moslimov posledné kresťanské pevnosti na východe a tým padla aj možnosť pre hriešnikov získať plnomocné odpustky (t. j. pardonujúce akýkoľvek čin) púťou do Svätej Zeme. Pápež preto hľadal náhradný mechanizmus poskytujúci takéto odpustky. Najlepšie taký, ktorý by prinášal peniaze do jeho pokladnice v Ríme. A keďže už od roku 1000 okrúhle roky vždy vzbudzovali v niektorých veriacich očakávanie konca sveta (a teda aj potrebu zbaviť sa zodpovednosti za hriechy), vyhlásil rok 1300 za svätý a púť do Ríma v tomto roku za onen nový mechanizmus. Tento nápad sa ujal a po čase sa ustálil do pravidelného režimu s periódou 25 rokov plus pri významných príležitostiach. Preto sa koná i v nadchádzajúcom roku 2025.

Niektorí hriešnici sa ale poponáhľali, aby sa ho zúčastnili už v decembri 2024. Na prvom mieste medzi nimi dominuje náš prezident Peter Pellegrini. V zdanlivom záchvate náboženskej horlivosti zaviedol najprv kaplána pre prezidentský palác (vlastného kaplána už má parlament, úrad vlády SR, ministerstvo vnútra a ministerstvo spravodlivosti) a potom sa vybral do Ríma za pápežom, kde mu prisľúbil na účet Slovenskej republiky zohnať peniaze na obnovu Pápežského slovenského ústavu svätého Cyrila a Metoda.

Zaradil sa tak na dlhý zoznam pokrytcov, na ktorom nájdeme aj viacerých prezidentov. Spomeňme Rudolfa Schustera, bývalého komunistu vysporiadaného s náboženskou otázkou, ktorého pri pokľaknutí počas Te Deum manželka napomenula, čo to vyvádza a on jej na to povedal: „To sa teraz musí“. Podobne Zuzana Čaputová, hoci bola zrejme zatiaľ najlepším slovenským prezidentom, chodila k pápežovi ako na klavír napriek tomu, že žila moderným a s učením katolíckej cirkvi nezlučiteľným spôsobom života.

Podobne je to i s Petrom Pellegrinim. Už samotný fakt, že ho zvolili za prezidenta v homofóbnej krajine napriek všeobecne známym informáciám o jeho orientácii, pričom ho verejnosti odporúčal aj kňaz, podľa rečí ktorého sú členovia LGBT komunity „horší ako vrahovia a páchatelia genocídy“, odhaľuje, že náboženský zápal na Slovensku je iba predstieraný a keď ide do tuhého, každý sa riadi len tým, čo vyhovuje Kremľu a čo nie.

Ostáva dúfať, že koaliční hriešnici sa hrnú do Ríma po odpustky v očakávaní skorého vlastného konca a tvrdého pádu. Či má Slovenská republika s Vatikánom dohodu o vzájomnom vydávaní zločincov nám nie je známe, ale keď už bude ten svätý rok, cestovné kancelárie by to mohli poistiť letenkou na trase Bratislava – Rím – Belize.

Kategórie: Názory

Štítky: história, kaplán, LGBT, pápež, Peter Pellegrini, prezident, Vatikán