Začína to prácou so základnými ingredienciami. Trochu tradičných hodnôt, za hrsť istôt, nejaká ta spolupráca, žiarivá budúcnosť, zdravie tiež nie je na škodu a školstvom nič nepokazíme. Zahustíme spravodlivosťou a okoreníme príživníkmi, prípadne dochutíme niečim teplým alebo troškou zeleného, ako si kto zvolí. Poriadne zamiešame pár krát vpravo, pár krát vľavo, zamiešame trochu zhora, potom pre zmenu zdola. Skontrolujeme termostat a s miešaním nepoľavíme kým sa nám to všetko neprepečie.

Chuť tohto guľášu vás na 99% opentá a je dokonca dobrý aj na imunitu. Podávame s biskupským chlebíkom alebo s ghanamovými rožkami. Na pitie sa hodí kola, alebo nápoj jej podobný. Ako dezert podávame banány.

Takýto pocit mám zo slovenskej politiky. Je vôbec možné sa v tom všetkom vyznať? Je možné ešte niekomu veriť?

Zastávam názor, že aj v súlade s Rezolúciou o korupcii ktorú sme prijali na Svetovom kongrese humanistov v Oslo v roku 2011, je potrebné vyvíjať nátlak na politikov, ktorí by tu mali byť pre nás všetkých.

Zvykli sme si kritizovať náboženské spoločnosti za ich agitačnú činnosť. Prišiel však čas na vytriezvenie a uvedomenie si skutočnosti, že samotným poukazovaním na svetonázorový monopol bez vlastného lobingu a bez ponuky alternatívy dnes ďaleko nezájdeme.

Myslím, že nemá veľký význam lobovať u niekoho, kto naše požiadavky nepovažuje za dôležité, prípadne s nimi nesúhlasí. Naopak považujem za prirodzené tlačiť na politické strany, ktoré sa k odluke cirkví verejne prihlásili. Jediná parlamentná strana, ktorá dala na otázku odluky cirkví od štátu jednoznačnú a kladnú odpoveď, bola strana Sloboda a Solidarita. To je jednoducho fakt. Je už otázne, nakoľko je takéto prehlásenie úprimné a otázkou je aj to, čo my na to. Môžeme ich vysmiať, vynadať im za nesplnené sľuby, no bola by chyba netlačiť na nich prípadne ich snahu nepodporiť, či už ich voliť budeme alebo nie. Je samozrejmé, že nie všetci členovia strany jednoznačne podporujú všetky body jej volebného programu. Je asi samozrejmé aj to, že sa v strane nájdu klamári, podvodníci, či tak často spomínané gorily. Tie sa ale nájdu všade. Je na nás, aby sme sa snažili podporiť jednotlivcov, ktorých úprimnou snahou je slušne a zodpovedne hájiť práva občanov aj s iným, ako náboženským svetonázorom.

Mojim želaním je, aby náboženstvo prestalo byť dôvodom pre toľké množstvo nezhôd, pre hádky v rodine či nebodaj ospravedlnením pre násilie. Plne rešpektujem vieru, no chápem ju ako súkromnú záležitosť, ktorá by sa nemala akýmkoľvek spôsobom sčítavať, či využívať pre dosiahnutie politických alebo obchodných cieľov. Prial by som si, aby nezávisle na politickom aparáte veriaci a neveriaci našli spoločnú reč a dokázali pri zachovaní chladnej hlavy dosiahnuť stav, ktorý by neumožňoval poskytovať určité zvýhodnenia len na základe svetonázoru či náboženského presvedčenia. Kým ale dospejeme do stavu, kedy slová tolerancia, láska k blížnemu a pochopenie nebudú len prázdnymi slovami, pokladám za nevyhnutné pokúsiť sa využiť dostupné prostriedky pre to, aby sme si boli všetci rovní ako pred bohom, tak aj v republike.

Ja som sa na základe osobných skúseností a po vzájomnej komunikácii rozhodol v týchto voľbách podporiť Richarda Feketeho (č. 35), Katarínu Augustinič (č. 59) a môjho brata Tomáša Hamráčka (č. 119), ktorému plne dôverujem, a ktorý je aj členom klubu Mladých humanistov. Preferenčný hlas pre týchto kandidátov do NR SR je šancou pre nás. Bez náboženského vyznania je nás na Slovensku minimálne 13,4%. Je čas vystúpiť z tieňa.

Kategórie: Názory

Štítky: parlament, parlamentné voľby, SaS