Prvé štvornohé suchozemské živočíchy sa objavili na Zemi pred 370 miliónmi rokov a vyvinuli sa z rýb. Neboli to však také ryby, aké poznáme dnes – teda s klasickými plutvami v tvare kosteného vejáriku prepojeného tenkou blankou. Boli to prehistorické druhy rýb, ktorých plutvy mali podobu kosťami vystužených mäsitých výrastkov, podobné latimérie divnej, ktorá je známa ako „žijúca fosília“. Tieto archaické ryby sú predchodcami obojživelníkov, plazov aj cicavcov. Ich nohy sa postupne vyvinuli posilnením svalovej hmoty a pohyblivosti pri posúvaní sa po dne v plytkých a bahnitých vodách, kde sa nedá dobre plávať.
Ryby majú vzduchový mechúr, ktorý im slúži na to, aby nepadali na dno, keď zastavia – vyrovná ich tiaž. Vývojový smer dnešných rýb viedol k odľahčeniu vzduchového mechúra čisto na funkciu vyvažovadla a odstránenia vnútorných štruktúr a zbytočného prekrvenia. Vývojový smer suchozemcov zase naopak k vzniku vnútorných štruktúr mechúra a jeho prekrvenie s cieľom zväčšiť výmennú plochu a intenzitu okysličenia. Vyvinuli sa u nich pľúca. O vývoji mäkkých tkanív toho z paleontológie síce veľa nevieme, no embryológia hovorí, že pľúca a vzduchový mechúr majú spoločný embryologický základ. Aj dnes existujú tzv. dvojdyšné ryby, ktoré okrem žiabier majú aj pľúca a dokážu dýchať vzdušný kyslík.
A čo sa stalo so žiabrami našich predchodcov? Aby sme to zistili, môžeme sledovať fosilizované žiabre, ktoré majú kostenú výstuž. V súčasnosti je fosíliami veľmi dobre zmapovaný prechod od rýb ku suchozemcom. Postupný vznik nôh z plutiev, premena zvislej hlavy rýb na vodorovne sploštenú a mnohé ďalšie zmeny sú dokumentované desiatkami prechodných medzistupňov. Z fosílii môžeme vidieť, ako sa kostené výstuže žiabier ako súčasť sánky rýb postupne menia. Ranní suchozemci mali tieto kosti zreteľne menšie a pripevnené k hlavnej sánkovej kosti. Ak ste niekedy zamýšľali nad tým, prečo sú vaše uši presne na mieste, kde sa sánka pripája k lebke, tu máte odpoveď. Kostené výstuže žiabier sú evolučným predchodcom najmenších kostičiek v ľudskom tele – tzv. kladivko, nákovka, strmienok, ktoré prenášajú zvuk z ušného bubienka do vnútorného ucha, pričom ho mechanicky zosilňujú.
V prírode vidíme, že k prechodu z vody na súš prirodzený vyber prispôsobuje ryby znovu – teraz už tie klasické s plutvami, tak ako ich dnes dobre poznáme. Je to viacero druhov žijúcich v vysychajúcich bahenných jazierkach, kde potom hybernujú v blate, až kým znovu nenaprší, alebo isté druhy žijúce v mangrovníkových lesoch. Napríklad lezec obojživelný a jeho príbuzní z podčeľade oxudercinae sa na súši dokážu zdržať veľmi dlho, pretože dýchajú kožou, ktorá len pomaly vysychá, a taktiež hltanom a ústnymi sliznicami.
Austrálske ryby z čeľade Brachionichthyidae, po anglicky nazývané „handfish“, pretože ich plutvy pripomínajú dlane, sú zlí plavci. Vlastne plávajú iba ojedinele, častejšie ich uvidíte, ako si po morskom dne vykračujú.
Kategórie: Články
