Už od roku 1990 sa poslanci KDH snažili dostať zákaz interrupcií do federálnej ústavy. Keď sa im to nepodarilo a navyše Ústavný súd v roku 2007 potvrdil legálnosť interrupcií, zmenili taktiku a začali predkladať návrhy s cieľom zaviesť rôzne prekážky v prístupe k interrupciám. Niektoré z nich prešli, a tak na Slovensku platí od roku 2009 napríklad povinná 48-hodinová čakacia lehota pred vykonaním zákroku. 

Ako je to v súčasnosti?

Náboženskí fundamentalisti dobre vedia, že veľká väčšina našej spoločnosti sprísnenie interrupcií odmieta. Preto nenazývajú svoje návrhy zákonov pravým menom, ale prezentujú ich ako presný opak toho, čo v skutočnosti sú. Obmedzenia a zákazy označujú za pomoc, zvýšenie diskriminácie za odstránenie diskriminácie a tým, že zoberú ženám niekoľko dní času z obdobia, kedy môžu legálne podstúpiť zákrok, im vraj dávajú viac času. Ide o manipulatívnu techniku, ktorá bola opísaná už Orwellovom románe 1984. A potom sa predkladatelia týchto obmedzujúcich návrhov ešte tvária prekvapene a urazene, keď im na to nenaletíme a odmietame túto falošnú „pomoc“.

V súčasnosti sú interrupcie na Slovensku legálne do 12. týždňa tehotenstva. Keď žena potrebuje čas na rozhodovanie, má ho teda podľa zákona 12 týždňov. V skutočnosti však menej, lebo ženy zvyčajne nevedia hneď, že sú tehotné, ale zistia to až po nejakom čase. Počas tohto 12-týždňového obdobia, v ktorom sú interrupcie legálne, platí 48-hodinová povinná čakacia lehota, teda 48-hodinový zákaz zákroku. Táto lehota pritom nezačína plynúť od chvíle, kedy žena oznámi, že chce podstúpiť interrupciu, ale až od odoslania hlásenia lekárom. K tomu si treba ešte prirátať víkend alebo „výhradu vo svedomí“. V Prešovskom kraji napríklad 8 z 11 zariadení žiadne interrupciu nevykonáva a dopátrať sa k informácii, kde sa vôbec vykonávajú, nie je vôbec jednoduché. Finančná, časová či geografická nedostupnosť vedú k tomu, že už teraz má veľa žien problém stihnúť zákrok do 12. týždňa tehotenstva. Predĺžením čakacej lehoty by sa ich situácia ešte zhoršila.

Ak teda Záborská a spol. tvrdia, že chcú ženám dať VIAC času na rozhodovanie, keď im ho v skutočnosti chcú dať MENEJ, je to úbohé klamstvo.

Prečo sú čakacie lehoty problematické?

Povinné čakacie lehoty podceňujú a spochybňujú schopnosť žien robiť autonómne rozhodnutia. Z medicínskeho hľadiska nie sú nijako opodstatnené, ide len o štátom vyvíjaný nátlak na ženy, aby prehodnotili svoje rozhodnutia. Navyše môžu viesť k tomu, že ženy nestihnú zákonom stanovenú dobu na zákrok a podstúpia nelegálne interrupcie, ktoré nie sú bezpečné. Opakovane to zdôrazňuje aj Svetová zdravotnícka organizácia (SZO) či Medzinárodná federácia pre gynekológiu a pôrodníctvo (FIGO).

Lekár a právnik Peter Kováč hovorí, že už súčasná 48-hodinová lehota je úplne zbytočná. Čakacie lehoty vytvárajú významnú prekážku v prístupe k interrupciám a zbytočnú psychickú záťaž napríklad pre týrané ženy. Za úplne hrozné a nespravodlivé považujeme, že ak žena otehotnie v dôsledku znásilnenia, čo je trestný čin, aj na túto situáciu sa vzťahuje čakacia lehota 48 hodín. Nerozumieme, prečo je potrebné ženy takto traumatizovať.

Predlžovanie alebo vytváranie nových lehôt je navyše tzv. retrogresívnym opatrením v oblasti ľudských práv – odoberá skupine ľudí právo, ktoré jej v minulosti už bolo priznané, čo je v medzinárodnom práve zakázané.

Obzvlášť nebezpečné je rozšírenie čakacích lehôt aj na zdravotné dôvody. V súčasnosti sa 48-hodinová lehota vzťahuje iba na interrupcie na žiadosť ženy. Nevzťahuje sa na zákroky zo zdravotných dôvodov, zamĺknuté potraty, úmrtie plodu v maternici. Rozšírenie lehoty aj na zdravotné dôvody môže vážne ohroziť život a zdravie žien. Náboženských fanatikov to však netrápi – podľa posledného pozmeňovacieho návrhu Záborskej mala povinná čakacia lehota platiť dokonca aj v prípade ohrozenia života ženy!

Príklady zo zahraničia

Ako upozornila predsedníčka výboru NR SR pre zdravotníctvo Janka Bittó Cigániková, predkladatelia obmedzujúcich návrhov radi uvádzajú príklady krajín, kde je dlhšia čakacia doba. „Mlčia však o tom, že ich je len 15 a väčšina zo 47 členských štátov Rady Európy čakaciu lehotu neukladá. Mlčia aj o tom, že v nimi uvádzaných krajinách sa k lehote odborná verejnosť stavia veľmi kriticky. Mlčia aj o krajinách, ktoré ju pred niekoľkými rokmi odstránili, lebo nie je v súlade s usmerneniami Svetovej zdravotníckej organizácie založenými na vedecky overených informáciách. Mlčia aj o tom, že v Belgicku, ktoré patrí medzi ich najväčšie tromfy, bola nedávno predstavená novela, ktorá navrhuje znížiť šesťdňovú čakaciu lehotu na dva dni a zároveň predĺžiť lehotu na interrupcie na žiadosť z 12 na 18 týždňov. Mlčia aj o výskumoch, ktoré jasne ukázali, že mnohé ženy, ktoré nestihli zákonom stanovenú lehotu, cestujú za interrupciou do Holandska, kde je povolená na žiadosť ženy do 24. týždňa.

Opakovane zámerne vynechávajú informáciu, že v týchto krajinách je dlhšia doba, dokedy sa môže interrupcia vykonať, napríklad uvádzané Holandsko do 24. týždňa, že je tam sexuálna výchova na školách, a že samozrejmosťou je medikamentózna forma interrupcie. Prečo si neberieme príklad z ostatných krajín aj v otázkach väčšej slobody žien, ale len v obmedzeniach?“

Kategórie: Články

Štítky: Anna Záborská, interrupcia, Janka Bittó Cigániková, práva žien, reprodukčné práva