Hoc možno nie každý pozná knihy J.R.R. Tolkiena, vďaka úspešnému sfilmovaniu jeho diela vstúpili postavy z jeho kníh medzi širokú verejnosť. Nedávno som si s radosťou pozrel prvú časť úspešného Hobbita. Toto však nebude príbeh jedného malého hobbita Bilba. Toto je príbeh jednej vety veľkého čarodejníka Stredozeme Gandalfa Šedivého. V rozhovore s vládkyňou elfov Galadriel takto rozdumoval o boji dobra a zla. Pre zjednodušenie si dovolím jemne parafrázovať. „Niektorí si myslia, že len veľká sila môže udržať Zlo pod kontrolou. Ja som však prišiel na niečo iné. Zistil som, že skôr drobné, obyčajné činy všedných ľudí môžu zastaviť temnotu. Obyčajné prejavy láskavosti a lásky.“

Stalo sa však, že padol prach zabudnutia na túto vetu. Nezdala sa veľká ani dôležitá. Proti nám predsa nestoja hordy krvilačných monštier, aby nad naším svetom nastolili vládu temna a teroru. Našťastie veľké myšlienky nepotrebujú byť zapísané vo svätých knihách a nepotrebujú ani veľké ústa veľkých mužov. Stačí im aj obyčajná rozprávka a vymyslené ústa vymysleného starého čarodejníka. Čas neúprosne plynul a všedný život všedného človeka s ním.

Ten večer sa moja malá dcérka, tak ako už tisíckrát pred tým, pritúlila do mojej náruče a  zaspala. Zaspala tým sladkým detským spánkom, pokojným a hlbokým. Odovzdaná napospas svojmu rodičovi. S nekonečnou dôverou, že ten kto je pre ňu celý svet, stred vesmíru i samotný boh, ju nežne zviera v svojej náruči a chráni pred všetkým zlom tohto sveta. Tá najúžasnejšia bytosť pod slnkom, čo dokáže v prázdnom vrecku vyčarovať čokoládu a vyhnať všetky strašidlá spod postieľky. Má liek na všetky jej rany a pozná odpoveď na všetky jej otázky. Človek by mal byť pyšný z toľkej dokonalosti. No nie je. Som len obyčajný otec, čo drží ten najvzácnejší poklad sveta a necíti sa ako boh, ale ako služobník a sprievodca po cestách našich detí. Taká je láska. Tichá a pokorná. Tečie z našich sŕdc a vlieva sa do srdca niekoho iného. Nie je nadrapená na stenách chrámov ani nehuláka z rečníckych tribún. Som tu len ja, moja dcérka a láska.

Vtedy som si spomenul na Gandalfa. Ja obyčajný človek s obyčajným prejavom obyčajnej lásky. To skutočné a dôležité sa nerodí vstávaním mŕtvych z hrobov ani chodením po vode. Dobro a láska nepochodujú v zástupoch  kričiaceho davu ani nie sú vytesané vo večnosti starodávnych kníh. Sú ohňom čo spaľuje naše bytie, a tak ako oheň prinášajú teplo a svetlo nielen nám ale aj všetkým naokolo. Ak ten oheň zapáliš, bude horieť celý jeden život. Nie pre prísľub večného života ani pre strach z pekla, ale preto že jednoducho chceš. Na to aby bol človek dobrý, predsa nepotrebuje návod. Je to  ten zvláštny pocit pri srdci, niekde vo vnútri, čo rozlieva sa ako pohladenie tvojej mamy. Tomu predsa nemusíš veriť. To musíš jednoducho cítiť. Tak myslím trochu aj na Gandalfa a na všetkých tých obyčajných otcov a obyčajné matky. Myslím na obyčajných šéfov a obyčajných zamestnancov. Na usmievavé predavačky v obchodoch a trpezlivé úradníčky na „daňovom“. Myslím na obyčajné príbehy obyčajných ľudí plných lásky a láskavosti. Veď byť milým a láskavým k ľuďom je niekedy viac ako mať pravdu.

Kategórie: Názory

Štítky: fantasy, kniha, láska, priateľstvo, rodina