Na našich základných a stredných školách sa už roky vyučuje náboženská výchova, prípadne jej alternatíva etická výchova, inak povedané, jedna alebo druhá alternatíva úplne zbytočného predmetu, teda aspoň v dnešnej podobe. Samozrejme, spoločnosť potrebuje dbať na morálku budúcej generácie, toto však rozhodne nie je dobrý, a už vôbec nie efektívny, spôsob. Myslím, že len naozaj naivní ľudia si môžu myslieť, že ak dieťa v tomto smere dostalo nedostatočnú výchovu doma, môže mu pomôcť jedna hodina týždenne, či už náboženskej alebo etickej výchovy.

Aby som však len nekritizoval. Myslím si, že vedomosti o náboženstvách sú dôležitou súčasťou všeobecného rozhľadu a v správnej forme by aj náboženská výchova mohla byť hodnotná súčasť vyučovacieho procesu, musela by však byť realizovaná v úplne inej forme. V tomto článku sa pokúsim v rýchlosti zhrnúť to, čo považujem za najzávažnejšie chyby pri výuke tohto predmetu na slovenských školách a môj osobný názor, v akej forme by dával aspoň aký – taký zmysel.

Náboženská výchova v jej momentálnej forme je diskriminačná pre náboženské menšiny

Áno, teoreticky každé dieťa, respektíve jeho rodičia (keďže deti na prvom stupni základných škôl sú príliš malé na to, aby mali vlastný názor na náboženstvo), dostane možnosť výberu. Problém je však v tom, že ak nie je v škole dostatok detí hlásiacich sa na konkrétne náboženstvo, hodiny sa proste neotvoria. V praxi to znamená asi toľko, že okrem katolíkov, sú príslušníci rôznych iných náboženských názorov v mnohých školách na Slovensku diskriminovaní. Zástupcovia náboženských menších pritom podľa posledného sčítania tvoria až 38% slovenskej populácie.

Podľa môjho názoru je jediným logickým riešením tohto problému zmeniť náboženskú výchovu na ozajstné vyučovanie a namiesto toho, aby sa deti v škole delili podľa náboženského vyznania, mali by sme ich nechať po kope a všetky učiť to isté. Samozrejme, v takom prípade je nevyhnutné, aby sa terajšie učenie sa štýlom, prečítajme si pár príbehov z Biblie (nepredpokladám, že sa na Slovensku niekedy vyučovala náboženská výchova nekresťanského charakteru), zmenilo z učenia náboženstva, na učenie o náboženstvách všetkých, respektíve tých dôležitejších. Keďže náboženstiev je viac ako 10 000, učiť deti o všetkých je nemožné, no spraviť prehľad vývinu tých najhlavnejších v priebehu dejín, spomenúť rozvoj prvých kultov, doby v ktorých prevládali aj v Európe polyteistické náboženstvá, vývin monoteistických náboženstiev a nakoniec spomenúť, v čo veria najväčšie súčasné svetové náboženstvá, by nemal byť problém.

Škola nie je miesto pre kázne, na tie sú kostoly

Ďalším problémom náboženskej výchovy na našich školách je práve to, že sú vyučované ľuďmi, ktorí nemajú so školstvom úplne nič spoločné. Ako niekto, kto náboženskú výchovu kedysi zažil viem, že väčšinou nejde o vyučovanie, ale o kázne. Niečo také považujem za neprípustné. Kázne patria do kostola, majú tam svoje zaslúžené miesto a mali by tam ostať. V škole sa má učiť a učiť by mali učitelia, ľudia ktorí študovali pedagogiku a majú na to kvalifikáciu.

Vo forme vyučovania náboženskej výchovy, ktorú som načrtol v prvom bode, by sa tejto úlohy mohli zhostiť bez najmenších problémov dejepisári. Na vyučovanie uceleného obrazu o náboženstvách v prítomnosti a minulosti sa hodia oveľa lepšie už len preto, že kňazi (a iní ľudia pracujúci pre cirkev), by mohli mať problém podávať neskreslené informácie o ostatných náboženských organizáciách a navyše často nemajú prehľad o iných svetonázoroch.

Na záver by som chcel napísať, že mi je jasné, že sa v tejto oblasti v najbližšej dobe určite nič nezmení, ale na druhú stranu verím, že ak sa niekedy niečo zmeniť má, je na začiatok potrebné rozpútať diskusiu a nastoliť v spoločnosti vedomie, že je nejaká zmena potrebná, alebo aspoň, že momentálny stav nevyhovuje všetkým.

Kategórie: Názory

Štítky: etická výchova, náboženská výchova, náboženstvo, školstvo