Manželstvo a dogmatická cirkev

Manželstvo – každý si pod tým predstaví ideál, dvoch zaľúbených, muž a žena, ktorí si zakladajú rodinu, poprípade ešte nejaký ten pes alebo iné domáce zviera. No ako to veľmi často býva, ľudia sa menia a človek, o ktorom sme si mysleli, že ho poznáme, sa zmení, alebo sa zmeníme my. A čo potom? Buď sa kríza vyrieši alebo nastane rozvod. Na rozvode nie je veľa dobrého, no súhlasíte, že je určíte najlepší, ak si dvaja nerozumejú, alebo jeden psychicky alebo fyzicky týra druhého partnera. Teda pokiaľ nie je iné východisko.

Pokiaľ sú ateisti alebo neberú svoju vieru (bavíme sa o kresťanskej a primárne o katolíckej) príliš vážne, teda od slova do slova, každé písmenko, tak sa rozvedú a žijú ďalej, v lepšom prípade sú kamaráti.

Ak sú veriaci, tak majú problém. Snažia sa to riešiť, väčšinou nie manželskou poradňou, ale s kňazom, ktorý toho vie o manželstve asi toľko, ako o veľkom tresku alebo evolúcii. Ten im vyslovene povie, že manželstvo je platné, jednoznačne sú manželmi až do smrti a je jedno, čo povie svetská moc, ak už majú nezhody alebo jeden trpí tak to tak musí byť, taká jest vôľa božia.

Ale čo, ak jeden z manželov sa rozhodne pre rozvod tak či onak?

Podá žiadosť, prebehne sud, rozvedie ich, prebehne majetkové vysporiadanie a povedzme, že išlo o bezdetné manželstvo. Jeden z partnerov odíde, preruší kontakty, a čo ten druhy? Podľa cirkvi žiadny rozvod neprebehol, lebo čo Boh spojil, človek nikdy nerozdelí. Teda cirkev bezdetnému partnerovi, ktorý je ešte dá sa povedať v mladom veku, povie, že nie je možné, aby znova vstúpil do manželstva cestou, ktorú určil sám Ježiš Kristus osobne skrze predstaviteľov cirkvi pomocou ducha svätého. Teda pokiaľ nechce žít v hriechu, lebo ak sa znova ožení/vydá, tak proste hreší, a keďže ide o stály hriech, ktorý evidentne neľutuje, tak nemôže isť ani na spoveď, jeho deti nesmú prijať sviatosti, lebo podmienkou krstu je, aby dieťa bolo vychovávané v kresťanskom prostredí. Samozrejme keď sa ho na to opýtate, tak vám povie, že obaja partneri sa slobodne rozhodli vstúpiť do manželstva a že jeden druhého poznali a ak im to nevyšlo, tak len vlastnou nezodpovednosťou.

Lenže ľudia sa menia a je naozaj hlúpe myslieť si, že ľudia, ktorí sú v celibáte cely život, môžu chápať manželstvo a jeho problémy. Kto sú oni, že si dovolia odsúdiť veriaceho človeka, svoju vernú ovečku, buď na nútený celibát alebo na celoživotné psychické týranie? Je naozaj irónia, že cirkev, ktorú asi najviac trápi správna odpoveď na otázku o náboženstve pri sčítaní ľudu a financovanie štátom, sa vôbec nedokáže zamyslieť nad tým, ako týra svojich vlastných pre dogmu, ktorá nemala opodstatnenie ani v dobe jej vzniku. Ešte aj islam, ktorý je v Európe známy svojimi prísnymi pravidlami, ktoré sú často ponižujúce pre ženu a na ktorý cirkev tak rada ukazuje, povoľuje rozvod. 

Nie je to na zamyslenie? Nie je načase, aby aj cirkev uznala niektoré svoje dogmy ako zastarané? Čo je také dôležité na manželstve do smrti alebo celibáte, že sú podmienkou pre spasenie? Problém je asi v tom, že oné dve veci by boli len začiatok a presne preto sa ich cirkev nechce vzdať. Otvorili by sa pochybnosti, ktoré by mohli viesť k jej rozpadu a tak radšej bude trvať na svojich nezmyselných dogmách aj naďalej.

Kategórie: Názory

Štítky: , , ,