Pápež František bol nepochybne jednou z najsympatickejších osobností na poste hlavy katolíckej cirkvi. Avšak, konáme objektívne, keď ho hodnotíme pod vplyvom veľmi skromných očakávaní od tohto typu autorít? Zatiaľ čo slovenskí politici ho jednostranne vychvaľujú, napríklad nemeckí humanisti ho zhodnotili kritickejším spôsobom.
Smrťou pápeža Františka sa pre katolícku cirkev končí éra, ktorú sprevádzali veľké očakávania, ale aj hlboké sklamania. Keď bol Jorge Mario Bergoglio v roku 2013 zvolený za pápeža, mnohí ho považovali za svetielko nádeje. Jednoduchý človek, skromný jezuita a reformátor, ktorý cirkev zaseknutú v stredoveku konečne viac priblíži modernej dobe. Napriek početným symbolickým gestám a dobre mieneným slovám však k žiadnym zásadným, trvalým a nevyhnutným zmenám nedošlo.
Pápež od začiatku prekvapoval príjemnejším spôsobom vystupovania, na rozdiel od iných cirkevných predstaviteľov sa nesprával arogantne a nemal nenávistnú rétoriku. V otázkach vierouky RKC však nič nezmenil. Obľúbená predstava, že tento pápež bol liberál alebo sekularista, jednoducho nie je pravdivá. Neuznával právo človeka rozhodovať o vlastnom tele, otvorene presadzoval zákaz interrupcií aj eutanázie, ktoré označoval za „vraždu“. Aj za jeho vedenia cirkev šírila konšpiračnú teóriu o „gender ideológii“. Presadzoval účinkovanie žien v cirkevných úradoch, ale kňazstvo bolo podľa neho vyhradené mužom. Odmietal aj manželstvá párov rovnakého pohlavia. Pripúšťal však občianske zväzky týchto párov a venoval sa aj iným témam, ktoré cirkev dovtedy veľmi neriešila, ako napríklad ochrane životného prostredia.
K tým, ktorých očakávania sa nenaplnili, patria aj obete zneužívania kňazmi. Hoci pápež svoje znepokojenie vyjadroval slovami a opakovane vyzýval na postoj nulovej tolerancie, pod jeho vedením zostal systém zakrývania na mnohých miestach nedotknutý. Klerici obvinení zo zneužívania často neboli odovzdaní svetskej spravodlivosti a obete mali pocit, že ich neberú vážne.
Opakovane sa vyjadroval aj k vojne na Ukrajine, pričom sa však vyhýbal jasnému pomenovaniu, kto je agresor a kto obeť. Mnohých pobúrila jeho výzva, aby Ukrajina „vyvesila bielu vlajku“ ako prejav ochoty rokovať, ktorá bola v Kyjeve pochopená ako výzva na kapituláciu.
V porovnaní s jeho predchodcom Josephom Ratzingerom mohol Jorge Mario Bergoglio pôsobiť sympatickejším a pokrokovejším dojmom, za skutočného reformátora ho však nepovažujeme. Kým na jednej strane brojil proti „klerikalizmu“ a sľuboval väčšiu synodalitu, na druhej strane bránil cirkevné privilégiá a odmietal odluku cirkvi od štátu, napríklad počas návštevy korzického Ajaccia v decembri 2024, kde očiernil francúzsky sekulárny princíp ako „protináboženskú zbraň“. Výrazne sa zasadzoval za zviditeľnenie náboženstva vo verejných priestoroch.
Počas jeho pontifikátu katolícka cirkev v Európe naďalej strácala na dôležitosti. Snahy o reformu cirkvi ako napríklad „Synodálna cesta“ v Nemecku, boli vo Vatikáne vnímané skepticky a neskôr otvorene odmietnuté. Treba však dodať, že pápež František to mal veľmi ťažké a oveľa viac ako s odporom zo strany sekularistov a stretol s odporom vo vlastnej cirkvi. Ultrakonzervatívne sily blokovali akúkoľvek zmenu a František zrejme nechcel riskovať rozštiepenie cirkvi. Aj na konci jeho pontifikátu zostáva katolícka cirkev názorovo rozdelená.
V najbližších týždňoch si kardináli zvolia nového pápeža. Bude zaujímavé sledovať, akou cestou sa cirkev vydá teraz. Prieskumy verejnej mienky opakovane preukázali, že väčšina katolíkov v Nemecku a ďalších európskych krajinách podporujú liberalizáciu cirkvi vrátane uvoľnenia pravidiel sexuálnej morálky či zavedenia väčšej úlohy pre ženy v cirkvi, a to aj pri liturgických sláveniach. Treba si však uvedomiť, že katolícka cirkev nie je demokratická inštitúcia a obyčajní veriaci nemajú na voľbu pápeža žiadny vplyv. Preto existuje hrozba, že za pápeža zvolia niekoho, kto chce zachovať klerikálnu moc a je proti väčšej slobode pre veriacich. Mnohí si pritom už teraz myslia, že katolícka cirkev je zo svojej podstaty nereformovateľná.
Na Slovensku budeme mať za pápeža Františka deň štátneho smútku. Do popuku je, že nie z iniciatívy horlivých veriacich, ale z rozhodnutia politikov, ktorým predsavzatia ako „Nezosmilníš!“, „Nepokradneš!“ či „Nebudeš krivo svedčiť!“ absolútne nič nehovoria. A to je náš, slovenský príspevok k otázke významu katolíckej cirkvi v spoločnosti.
Kategórie: Názory
Štítky: interrupcia, katolícka cirkev, obete zneužívania, pápež, pápež Frantisek, Ukrajina, zneužívanie deti, zneužívanie detí kňazmi
