Na Slovensku doteraz platil zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví z roku 1949, podľa ktorého štát priamymi dotáciami financuje v rámci schváleného rozpočtu platy a odvody duchovným cirkví a poskytuje príspevok na prevádzkové náklady cirkevných ústredí (biskupských úradov). Nemalé peniaze nás stojí aj cirkevné školstvo, platy učiteľov náboženstva a podobné. Pozemky a stavby alebo ich časti slúžiace na vykonávanie náboženských obradov vo vlastníctve cirkví a náboženských spoločností registrovaných štátom sú od dane oslobodené (zákon č. 120/2006 Z.z.), ani príjmy zo zbierok v kostoloch sa nezdaňujú.
Ani novela zákona o financovaní cirkví z roku 2019 neprináša žiadnu zmenu k lepšiemu, ale práve naopak opäť zvýhodňuje tú najväčšiu a najbohatšiu – Rímskokatolícku cirkev. Zabetónuje štátne financovanie cirkví a zabezpečí pravidelný nárast výšky príspevku tým, že valorizáciu výšky príspevku priamo viaže na mieru inflácie a na rast platov zamestnancov vo výkone prác vo verejnom záujme. Ďalšou novinkou je, že časť príspevku bude spojená s výsledkom sčítania obyvateľov a že sa rozširujú možnosti použitia príspevku aj na iné aktivity cirkví. Pritom nie sú stanovené jasné pravidlá a transparentné rozdelenie štátneho príspevku. Novela teda zabezpečuje len jediné: trvalý rast výšky štátneho príspevku pre cirkvi pri zachovaní všetkých nerovností a nejasností. Ešte viac pripútava štát k cirkvám, pričom cirkvi a hlavne RKC majú už teraz nadštandardné postavenie v štáte na úkor ostatných svetonázorových skupín občanov.
Diskriminácia neveriacich a neregistrovaných cirkví
Financovaním cirkví zo štátneho rozpočtu dochádza k zvýhodňovaniu rôznych skupín veriacich oproti skupine obyvateľov, ktorí sa nehlásia k žiadnej z registrovaných cirkví. Tento systém niektorým cirkvám vyhovuje. Štát do ich vnútorných záležitostí nezasahuje, no finančne ich zabezpečuje bez dôslednej kontroly použitia peňazí. Cirkvi žiadajú čoraz väčšie sumy na platy nijako neobmedzeného počtu duchovných, vnútornú prevádzku a činnosť. Zatiaľ čo v deväťdesiatych rokoch dostávali zo štátnej pokladnice ročne okolo 400 miliónov SKK (v prepočte cca. 13 miliónov EUR), v súčasnosti je to už výše 47 miliónov EUR ročne.
Zo všetkých 18 dnes registrovaných cirkví a náboženských spoločností v súčasnosti len 4 z nich – Bahájske spoločenstvo, Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní, Kresťanské zbory a Svedkovia Jehovovi – neberú žiadne peniaze zo štátneho rozpočtu, čím sa tieto organizácie stali skutočne nezávislými a samosprávnymi.
Súčasný systém financovania cirkví je nespravodlivý hlavne preto, že cirkvi dostávajú peniaze od všetkých občanov bez ohľadu na ich presvedčenie a má nevýhody aj pre samotné cirkvi, lebo ostávajú závislé od štátnej pokladne. Cirkvi a náboženské spoločnosti by mali mať postavenie rovnocenné s akýmkoľvek iným občianskym združením. Každý občan hlásiaci sa k nejakej cirkvi by mal potom pravidelne platiť na jej prevádzku určitú čiastku.
Ďalším dôvodom pre zmenu systému financovania cirkví je fakt, že počet členov veľkých cirkví a záujem o cirkevný život dlhodobo klesá a hovoria o tom i predstavitelia cirkví. Pri sčítaní obyvateľov z roku 2011 veľkým cirkvám na Slovensku ubudli desiatky tisíc ovečiek, počet ľudí hlásiacich sa k rímskokatolíckej viere klesol za desať rokov približne o desať percent. Napriek stagnujúcemu počtu alebo dokonca úbytku aktívnych veriacich však cirkvi dostávajú každý rok viac peňazí od štátu.
Cirkevné reštitúcie
Pri otázke odluky cirkví od štátu sa často používa argument, že si ju vraj nemôžeme dovoliť, lebo by sme sa nedoplatili na cirkevných reštitúciách. V skutočnosti však na Slovensku cirkevné reštitúcie už prebehli. Išlo o pomerne náročný a dlhý proces, ktorý sa uzavrel prijatím zákona v roku 2005. Po prijatí tohto zákona schválil parlament uznesenie č. 1551, ktorým cirkevné reštitúcie na Slovensku už navždy uzavrel. Navrhol ho František Mikloško, za hlasovali okrem iných aj skoro celé KDH a Smer. Neexistuje teda žiaden dôvod túto problematiku pri odluke znovu otvárať.
Počas reštitúcií boli cirkvám vrátené obrovské majetky, najmä rôzne budovy, ale aj orná pôda, lesy a ďalšie nehnuteľnosti. Pritom podľa historických dokumentov mnohé z týchto nehnuteľností vrátených cirkvi nikdy neboli v jej skutočnom vlastníctve, iba jej boli zverené do užívania pod podmienkou, že ich použije na charitatívnu činnosť. Hospodárske noviny už v roku 2011 písali o tom, že cirkvám patrí asi tretina Slovenska, pričom najväčším reštituentom je katolícka cirkev. Podľa informácií od Slovenského pozemkového fondu získali pozemky s rozlohou vyše 13-tisíc štvorcových kilometrov. Celé Slovensko má len niečo viac ako 49-tisíc.
Pri reštitúciách cirkvi boli jasne zvýhodnené oproti iným fyzickým a právnickým osobám. Nielen tým, že celú agendu súvisiacu s reštitúciou cirkevných majetkov, na rozdiel od iných reštitúcií, financoval štát, ale aj tým, že štát pokračoval vo financovaní cirkví aj po reštitúciách. Práve zavedenie štátnych platov a financovanie ústredí cirkví v roku 1949 bolo kompenzáciou za poštátnený majetok. Takže cirkvi nielen dostali naspäť majetok, ale im aj zostali pôvodné kompenzácie za majetok. Takéto privilégium žiadni iní reštituenti nemali. Okrem toho sa v prípade cirkví, na rozdiel od iných, reštituovalo k dátumu 8. máj 1945 a nie k rokom 1948 – 1949, čo je ďalší precedens a privilegovanie cirkví.
Keď po roku 1989 cirkvi požadovali navrátenie všetkých majetkov, argumentovali, že je to prvý a podstatný krok k ich odluke od štátu. Aj vďaka týmto majetkom mali dokázať financovať samy svoju činnosť. Od reštitúcií však už uplynulo mnoho rokov a štát stále dáva cirkvám každý rok desiatky miliónov eur. Žiadna politická garnitúra zatiaľ nenašla v sebe dostatok odvahy dotiahnuť odluku cirkví do konca. Je načase to zmeniť!
Kategórie: Články
Štítky: biskup, cirkev, financovanie, náboženská sloboda, odluka cirkví od štátu
