V nedávno vysielanej relácii „Pod lampou“ mal Štefan Hríb vzácneho hosťa: kňaza a jedného z hovorcov Charty 77 Václava Malého. Okrem iného spomínali aj rolu Jána Čarnogurského v novembrovej revolúcii a v udalostiach, ktoré jej predchádzali. Pripomeňme, že revolučné zmeny zastihli Jána Čarnogurského, neprávoplatne odsúdeného na 9 mesiacov nepodmienečne, vo vyšetrovacej väzbe a práve odvolávacie súdne pojednávanie s ním dňa 22. novembra 1989 bolo jednou z revolučných udalostí v Bratislave, podobne ako jeho prepustenie, ktoré prišlo tri dni neskôr (na pojednávanie sa dostavil napríklad aj Alexander Dubček, ktorý mal aj príhovor pred zhromaždeným davom).
Nevyhli sa však otázke, ako majú vnímať súčasné názory tohto bývalého predsedu slovenskej vlády, ktorý sa zahľadel do diktátora v Kremli a nepriateľsky vníma nielen veľmocenské ambície USA ale aj demokraciu západného typu, ako takú. Václav Malý sa s brilantnosťou, ktorú skúsenosťou získa každý kňaz, vyhol odpovedi. A samozrejme, ľudia sa menia. My by sme Štefana Hríba radi upozornili na jednu možnú odpoveď. Hoci nie je veľmi populárna.
Kto videl prejav Jána Čarnogurského po prvých slobodných voľbách v polovici roku 1990, v ktorých KDH získalo 22%, zatiaľ čo VPN vyše tridsiatich, musel už vtedy získať isté podozrenie. Čarnogurský vtedy doslova zúril nad tým, že KDH voľby nevyhralo a obviňoval celý národ ako si nechal komunistami vykoreniť svoju kresťanskú orientáciu. Jeho emócie boli tak vybičované, že takmer nik nevnímal jeho slová, len ich formu. Hoci sa po prvom odvolaní Mečiara nakoniec premiérom stal, preferencie KDH už len klesali. Podstatné je tiež pripomenúť, že disent v Československu bol pestrou zmesou všetkých, ktorých komunistický režim nejako utláčal. Polovicu z neho tvorili bývalí komunisti vylúčení zo strany a v tzv. Bratislavskej päťke spoločný nepriateľ spájal marxistického filozofa Kusého s katolíckym ľudákom Seleckým.
Prečo to spomíname? Lebo jedna z dobrých možností ako odpovedať na otázku: „Čo sa stalo Jánovi Čarnoguskému?“, je: „Nič!“. Čo keď sa vôbec nič s ním nestalo a iba my sme si mysleli, že určité jeho prechodné spojenectvo, ktoré svojho času ladilo s jeho záujmom, vychádza z hlbších a principiálnych pohnútok? Čarnogurský a jemu podobní, možno nikdy nechceli dať ľuďom slobodu od komunistickej ideológie, ale proste sa bili za inú neslobodnú ideológiu. Keď potrebovali poraziť komunistov, spojenci z demokratického tábora im prišli vhod, ale keď chceli pokročiť od porážky komunistov k svojmu víťazstvu, musia už spojencov hľadať niekde inde. A momentálne ich nachádzajú v Kremli.
Samozrejme aj tento typ ľudí dokáže zohrať pozitívnu rolu, keď v spoločnosti je rovnováha vychýlená do opačnej strany. Avšak po dosiahnutí rovnováhy sa ju snaží práve narušiť, aby ju strhol práve na tú svoju stranu. Žiaľ slepota niektorým pozorovateľom umožňuje negatívne vnímať len ako Čarnogurský a jemu podobní odvrátili od Západu, ale bráni im negatívne vnímať ich klérofašistickú ideológiu, ktorou konštantne a celoživotne disponujú.
Kategórie: Názory
Štítky: Ján Čarnogurský, KDH, November 89
