Cirkevné reštitúcie už prebehli – je čas na odluku

V diskusii o finančnej odluka cirkví od štátu sa často objavuje argument, že odluka nie je možná, lebo štát nemá na cirkevné reštitúcie. Tento argument nie je pravdivý. Vzťahy cirkví a štátu na našom území boli v minulosti pomerne zložité. Nižšie preto uvádzame základné informácie k danej problematike.

Pôvod cirkevného majetku

V prvom rade si treba uvedomiť, ako katolícka cirkev, ktorá dnes patrí k najbohatším organizáciám na Slovensku aj na svete, pôvodne k svojmu majetku prišla. Ide predovšetkým o výsledok stáročného vyberania majetku z veľkej miery od jednoduchých ľudí. Mnohí síce boli ochotní majetok cirkvi odovzdať, praxou však bolo aj donucovanie, či už vo forme dane alebo zabezpečenia si „spasenie duše“.

Taktiež na prelome 14. a 15. storočia sa sypali do pápežskej pokladnice astronomické sumy z predaja stoličiek na cirkevných úradoch a tiež obrovské peniaze z predaja odpustkov. Rovnako inkvizícia, ktorej padlo za obeť množstvo nevinných ľudí, sa stala pre cirkev lukratívnym zdrojom príjmov, keďže majetky odsúdených prepadli cirkvi. Cirkev teda získala podstatnú časť svojho bohatstva veľmi pochybným spôsobom.

Aj preto cisár Jozef II. rozhodol, že kostoly, kláštory a podobné budovy, ktoré boli postavené vtedajším štátom, zoštátni. Majetok zrušených kláštorov bol predaný v dražbe a výťažok prevedený do cisárom založených náboženských fondov, spravovaných v prospech katolíckej cirkvi. Od tej doby katolícka cirkev vlastnila iba taký majetok, ktorý jej darovali veriaci, kúpila alebo vybudovala vlastnou prácou. Ostatné statky iba spravovala. Jozefínska reforma nikdy nebola zrušená. Po dekrétoch Jozefa II. sa taktiež zoštátnili všetky cirkevné školy. Tieto potom prešli do nadácie, ktorú síce spravovala cirkev, ale majetok v nej bol stále majetkom štátnym.

V Čechách napríklad Ústavný súd rozhodol, že Katedrála sv. Víta na pražskom Hrade je majetkom českého štátu, lebo bola postavená za peniaze českého kráľa (teda českého štátu) a českých šľachticov (“obyvateľov” českého kráľovstva). Len veľkorysosťou českého štátu sa môže katolícka cirkev spolupodieľať na spravovaní chrámu.

V období klérofašistického slovenského štátu si cirkev opäť privlastnila to, čo jej nepatrilo. Majetky zobrala mnohým slovenským Židom. Napríklad aj Rímskokatolícke spišské biskupstvo, na čele ktorého stál biskup Ján Vojtaššák, malo arizovať kúpele v Baldovciach.

Reštitúcie už sú uzavreté

Po nástupe komunistov k moci cirkvi prišli o celý majetok, čo nahradil záväzok štátu hradiť duchovným osobné pôžitky. Chceli tak lepšie ovládať cirkvi. V tejto súvislosť však treba uviesť, že komunistický režim bral všetkým, nielen cirkvám. Na druhej strane štát po roku 1989 nikomu nevrátil viac a za výhodnejších podmienok, ako práve cirkvám. V roku 2005 reštitúcie zavŕšil.

Jasne sa k tomu vyjadril bývalý minister kultúry Daniel Krajcer:

„Na Slovensku cirkevné reštitúcie už prebehli. Išlo pritom o pomerne náročný a dlhý proces, ktorý sa uzavrel prijatím zákona v roku 2005. Ešte dôležitejšie je však v tomto kontexte uznesenie č. 1551, ktoré po prijatí tohto zákona v roku 2005 schválil parlament, a znie nasledovne: „Národná rada Slovenskej republiky (…) vyhlasuje, že nadobudnutím účinnosti zákona o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým veciam považuje proces reštitúcií majetku cirkví a náboženských spoločností za uzavretý.“

Toto uznesenie navrhol vtedajší poslanec František Mikloško a bolo definitívnou – zároveň i spravodlivou – bodkou za procesom cirkevných reštitúcií na Slovensku. Za toto uznesenie hlasovalo 85 poslancov, vrátane drvivej väčšiny vtedajších poslancov za KDH a za stranu Smer.

František Mikloško zároveň k tejto téme v parlamente dodal:

“Toto uznesenie som konzultoval pre mňa s jednou z najväčších autorít katolíckej cirkvi, ktorá povedala, že áno, nemôžeme vytvoriť ani dojem o tom, že ak už niečo dostaneme, znovu chceme ďalej. Proste chceme veci uzavrieť, aby sme mohli normálne existovať. Toto uznesenie som smeroval, oznámil som, že dám také uznesenie aj smerom k evanjelickej cirkvi, jej vrcholným orgánom a nebolo spochybnené.”

Problematika cirkevných reštitúcií je teda na Slovensku uzavretá a ani pri odluke cirkví od štátu neexistuje žiaden dôvod, prečo by sa mala znovu otvárať.

Zvýhodňovanie cirkví

Počas reštitúcií boli cirkvám vrátené obrovské majetky, najmä rôzne budovy, ale aj orná pôda, lesy a ďalšie nehnuteľnosti. Pritom podľa historických dokumentov mnohé z nehnuteľností vrátených cirkvi nikdy neboli v jej skutočnom vlastníctve, iba jej boli zverené do užívania pod podmienkou, že ich použije na charitatívnu činnosť.

Hospodárske noviny už v roku 2011 písali o tom, že cirkvám patrí asi tretina Slovenska, pričom najväčším reštituentom je katolícka cirkev. Podľa informácií od Slovenského pozemkového fondu získali pozemky s rozlohou vyše 13-tisíc štvorcových kilometrov. Celé Slovensko má len niečo viac ako 49-tisíc.

Pri reštitúciách boli cirkvi jasne zvýhodnené oproti iným fyzickým a právnickým osobám. Nielen tým, že celú agendu súvisiacu s reštitúciou cirkevných majetkov, na rozdiel od iných reštitúcií, financoval štát, ale aj tým, že štát pokračoval vo financovaní cirkví aj po reštitúciách. Práve zavedenie štátnych platov a financovanie ústredí cirkví v roku 1949 bolo kompenzáciou za poštátnený majetok. Takže cirkvi nielen dostali naspäť majetok, ale im aj zostali pôvodné kompenzácie za majetok.

Takéto privilégium žiadni iní reštituenti nemali. Okrem toho sa v prípade cirkví, na rozdiel od iných, reštituovalo k dátumu 8. máj 1945 a nie k rokom 1948 – 1949, čo je ďalší precedens a privilegovanie cirkví.

Keď po roku 1989 cirkvi požadovali navrátenie všetkých majetkov, argumentovali, že je to prvý a podstatný krok k ich odluke od štátu. Aj vďaka týmto majetkom mali dokázať financovať samy svoju činnosť. Od reštitúcií však už uplynulo mnoho rokov a štát stále dáva cirkvám každý rok desiatky miliónov eur.

Výhovorky ministerstva kultúry

V roku 2012 ministerstvo kultúry tvrdilo, že pred odlukou najprv treba zistiť, koľko majetku majú cirkvi a koľko im bolo vrátené, že štát nemá o tom žiadnu evidenciu, ani prehľad. Cirkevní predstavitelia sa vyhovárali, že sami nevedia, koľko vlastnia. V roku 2014 nakoniec prebehlo sčítanie cirkevného majetku, ktoré ukázalo, že cirkvi celkom vlastnia takmer 10-tisíc nehnuteľností a 120-tisíc hektárov pôdy a lesných pozemkov, pričom najbohatšia je Rímsko-katolícka cirkev.

Z nejasných dôvodov však rezort usúdil, že cirkvi bez ohľadu na ich veľkosť nemajú toľko majetku, ktorý by ich uživil a nemohli by fungovať bez štátnych dotácií. A tak namiesto odluky poslanci minulý rok schválili zákon, podľa ktorého väčšie cirkvi (predovšetkým tá katolícka) dostanú od štátu dokonca ešte viac a tento príspevok sa im každý rok automaticky zvyšuje.

Keď strana SaS tento týždeň znovu otvorila tému odluky, ministerstvo kultúry na to reagovalo absolútne zavádzajúcim vyhlásením, keď konštatovalo, že touto otázkou sa bude zaoberať až potom, „keď budú doriešené otázky reštitúcií a všetkých finančných nárokov cirkví“. Pritom tieto otázky sú už dávno vyriešené a jediný dôvod, prečo zatiaľ nedošlo k odluke je ten, že biskupi a ich politickí spojenci ju nechcú.

Je až trápne, ako sa predstavitelia našej najbohatšej cirkvi stále sťažujú, že majú málo a že štát im vraj ešte niečo dlhuje. Naznačuje to, ako veľmi sú pre nich dôležité peniaze a majetok v porovnaní s naozajstnou nezávislosťou od štátu.

Zdroje:

Kategórie: Články, Kresťanstvo

Štítky: , , , ,

Ethos (má 58 príspevkov)

Komentáre