Bojím sa „kultúry života”

Som Jozef. Som celkom obyčajný chlap. Mám manželku Janu a malú dcérku Evku. Mám teda tradičnú rodinu. Je to super, že sa teraz rôzni ľudia zaujímajú o tradičnú rodinu. Predpokladám, že aj o tú moju. Napríklad Ján s Mariánom. Tí sa o moju tradičnú rodinu zaujímajú veľmi. Chcú ju hlavne chrániť. Napríklad pred Martinom a Milanom. Martin a Milan sa majú radi. Ján hovorí, že ma to ohrozuje, hoci mi nevie vôbec povedať, ako. Tvrdí, že Martin s Milanom rozvrátia moju tradičnú rodinu. Ja o Martinovi a Milanovi neviem vôbec nič. Žijú povedzme v Bratislave a ja povedzme v Košiciach. V Madride žije Antonio a Jose. Žijú v partnerskom zväzku už dlho. Sú šťastní, lebo štát ich považuje za rovnocenné ľudské bytosti. Napriek tomu, že podľa Jána by ich registrované partnerstvo malo nejakým záhadným spôsobom rozvracať a ohrozovať moju tradičnú rodinu, nič také sa nedeje. Dokonca ani neviem, či Antonio a Jose existujú. Za to však viem, že existuje Ján, ktorý ma chce neustále chrániť pred Martinom a Milanom tak, že im bude zakazovať partnerský zväzok. Prestávam Janovi rozumieť. Ak ma nijako neovplyvnil Antonio a Jose, prečo ma chce strašiť Martinom a Milanom?

Celkovo mám z toho zlý pocit. Napriek tomu, že niekto tvrdí, že ma ohrozujú dvaja zamilovaní Bratislavčania, začínam mať strach z Jána. Voľajako sa stará o moju tradičnú rodinu až moc. Myslím na moju malú dcéru Evku. Evka raz vyrastie a zaľúbi sa povedzme do Eriky. Viem, nebudem z toho asi skákať saltá od radosti, ale šťastie moje dcéry je mi nadovšetko. Nebude to ale Martin s Milanom, kto bude mojej dcérke komplikovať život. Bude to Ján, ktorý bude na Evu s Erikou ukazovať prstom a strašiť celý svet, že ich láska ohrozuje tradičnú rodinu zas niekoho iného. Bude klásť všemožné prekážky a vypisovať petície a referendá, len aby zabránil ich rovnocennému postavaniu pred zákonom. Nepáči sa mi, že Ján povyšuje jedných nad druhými pred zákonom. Ján však chce moju rodinu ochraňovať aj pred inými neduhami tohto sveta. Napríklad chce ochraňovať nenarodené dieťa moje ženy. Hovorí tomu kultúra života. Je to super. Vážne som Jánovi vďačný. Rozmýšľam však, čo ak bude moje nenarodené dieťa vážne, naozaj vážne choré. Možno jeho narodenie spôsobí smrť mojej milovanej ženy a možno pri tom zomrie aj moje ťažko choré dieťa. Dobre, nech o tom rozhodne lekár. A pardon, vraj o tom rozhodne Ján. Ján síce o medicíne nevie nič. Nevie nič ani o ženách. Dodržuje totiž celibát. Prestávam mať Jána rád. Čo moja dcéra Eva? Možno pôjde len zo školy. Možno urobí chybu a pôjde skratkou cez park. Možno to bude osudová chyba, lebo „úchyl“ z parku jej okrem traumy na celý život zanechá aj nechcené tehotenstvo. Má len 13 rokov. Psychológ a psychiater budú mať kopu práce. Hoci je už biologicky ženou, má stále telo dieťaťa. Ján je však nekompromisný. Ohrozí život mojej dcéry. Nechá ju zomrieť na pôrodnej sále, aby priviedla na svet dieťa splodené v akte násilia. Volá to vznešene – kultúra života.

Ján má aj kamaráta Mariána. Marián vo všetkom súhlasí s Jánom. Marián je totiž politik. Marián má rád aj históriu. Najmä jednu jej časť. Páči sa mu, ak jeden národ môže ponižovať iný národ. Páči sa mu, že v minulosti príslušnosť k nesprávnemu národu či rase bol dôvodom na smrť. Marián je tiež prívržencom kultúry života. Rád by zaviedol v krajine poriadok. Samozrejme pre poriadnych ľudí. O tom, kto je poriadny a kto nie, by samozrejme rozhodoval Marián. Marián by sa rád postaral aj o Gejzu. Gejza je momentálne nezamestnaný, ale privyrába si na skládke. Triedi tam šrot. Gejza má tiež tradičnú rodinu. Ženu Araňu a 10 detí. Jeho tradičná rodina ale mnohým lezie na nervy. Žena Araňa by nikdy nešla na potrat, no napriek tomu niektorí priaznivci kultúry života vravia, že by radšej mohla. Gejzove deti kradnú v miestnej samoobsluhe a celkovo robia bordel, čo vadí najmä Gejzovým susedom. Gejza ale iný svet nepozná a ani ho nevie ukázať svojim deťom. Svet, v ktorom Gejza žije, totiž pripravili pre neho iní. Gejza si nenavrhuje ani výšku sociálnej dávky, ani na koľko detí dostane prídavky. Gejza je v každom prípade chudák. Niektorí si myslia, že Gejzovi pomôže, ak z neho urobia ešte väčšieho chudáka. Gejza tomu ale nerozumie a tak je rád, že má aspoň svoju chatrč. Marian chce zbúrať jeho chatrč, lebo nemá na ňu povolenie. Gejza ale nevie, čo to povolenie na chatrč je a nevie si ho ani vybaviť. Marián mu to samozrejme prezradiť nechce. Radšej jeho chatrč zbúra. Z Gejzových 10 detí vyrastie sedem dospelých ľudí. Ani tým Marián nič nepovie a keď si postavia sedem chatrčí, príde sedem buldozérov a zbúra ich. Mariánov kamarát Miroslav má totiž búraciu firmu. Miroslav má postavenú obrovskú vilu. Tiež bez povolenia. Nezdá sa, že by to ale Mariánovi vadilo. Marian všetko predsa vyriešil. Zobral Gejzovi sociálne dávky. Ušetril tak 15 000 €. Miroslav poslal Mariánovi faktúru za búracie práce. Marián predsa ušetril štátu kopu peňazí a tak mohol zaplatiť Miroslavovi 300 000 € za buldozéry. Marián mi zdvihol výšku obecných odvodov. Má ma vraj potešiť, že už neprispievam na nepodareného Gejzu. Ja mám však pocit, že prispievam omnoho viac na „podareného” kamaráta Miroslava. Myslím, že nemám rád ani Mariána.

Všetko sa zdalo také pekné. Myslím, že to čo ohrozuje tradičnú rodinu, nie je Martin s Milanom, ani Gejza. Je to Ján s Mariánom. Z nich mám naozaj strach. Bojím sa, lebo miesto podpory rodiny podporili autobusové spoločnosti, ktoré zvážali tisíce ľudí na „pochod za život“. Podporili tisíckami eur rôzne reklamné a marketingové agentúry, aby zaplavili Slovensko billboardmi a letáčikmi oslavujúcimi tradičnú rodinu. Myslím, že napriek tomu, že mám tradičnú rodinu, nemôžem byť prívržencom „kultúry života“. Zdá sa, že „kultúra života“ je aj kultúrou klamstva, pokrytectva a prospechárstva. „Kultúra života“ predstavuje život prežitý v otrockej poslušnosti k autoritám, ktorých morálka je vykonštruovaná ľúbivými rečičkami a opovrhnutia hodnými skutkami. Moja kultúra musí byť kultúrou slobody, bratstva a rovnosti. Pre všetkých a bez výnimky.

Kategórie: Názory

Štítky: , ,

Radovan Medovič (má 9 príspevkov)

Komentáre