Humanizmus v čase krízy

Veľa ľudí si dnes myslí, že sa rozpadá politické usporiadanie a zintenzívňuje sa teror. Prezident IHEU, Andrew Copson, sa pýta, aké miesto má humanizmus a jeho optimizmus v časoch dominovaných silami, ktoré sú de-civilizačné a dehumanizačné.

Zúfalstvo, dokonca aj apokalyptický pesimizmus, by boli jednoduchou odpoveďou na stav súčasného sveta. V novinových titulkoch dominuje terorizmus. Afganistan, Irak, Nigéria, Pakistan a Sýria sú ním zďaleka najpostihnutejšie (v roku 2014, 78 percent všetkých obetí a 54 percent všetkých teroristických útokov sa odohralo v týchto piatich krajinách, a dominujú tejto prvej päťke aj v roku 2015). Bangladéš skĺzol z relatívne bezpečného miesta, do častého cieľa útočníkov v priebehu pár rokov.

Vedúce európske krajiny ako Francúzsko a Nemecko boli cieľom útokov niekoľko krát. Pre obete je nepodstatné ako zomreli, ale spôsob tak kalkulovaného a dehumanizujúceho útoku ako napríklad útok nákladným autom v Nice nás musí nechať jedine znechutenými, nahnevanými a zúfajúcimi nad touto ohavnosťou. Na druhej strane, veľa ľudí si všimlo, že mediálna pozornosť venovaná takýmto útokom a možno dokonca aj ich emocionálny dopad je na ústupe, pretože sa postupne rozmáha unavenosť z ich bežnosti.

Vzostupujúci populizmus a politický úpadok

Vo veľa krajinách sa tiež objavujú populistické trendy. Pod populizmom však samozrejme nemyslíme len obyčajnú popularitu. Populizmus znamená stanovenie si získania popularity ako cieľa samotného, a to presadzovaním politík, ktoré príliš zjednodušujú svet. Tieto politiky bežne tvoria obetných baránkov a dehumanizujú niektorých ľudí, zatiaľ čo podliezajú ostatným. Popritom šíria polopravdy, dávajú sľuby, ktoré sú buď veľmi vágne („Budete v bezpečí“) alebo by na svet priniesli len viac zla („Všetkých ich deportujeme“, „Naša jediná priorita bude naša krajina“ a tak ďalej).

Populistické, nacionalistické strany a kandidáti sa vynorili v mnohých krajinách Európy. Vo Filipínach sme mali možnosť vidieť zvolenie prezidenta Rodriga „Digong“ Dutereho, ktorý znevažuje samotný koncept ľudských práv, a ktorý podporuje vraždenie spoluobčanov ako formu civilnej spravodlivosti. Rusko si zachováva Putinovi vlastnú formu militantného, rasistického populizmu. V Turecku aktivity prezidenta Erdogana, kedy prehnane zakročil voči „organizátorom prevratu“, reprezentujú nový vrchol antidemokratických, anti-sekulárnych a ľudské práva porušujúcich opatrení, a to priamo na hraniciach Európy.

IHEU je politicky neutrálna organizácia, v zmysle bežného nezasahovania do straníckych kampaní – ale pre veľa humanistov je vzostup Trumpa v USA s jeho demagógiou, silnými vyjadreniami proti EÚ a všeobecnými znakmi jeho odporu voči medzinárodným ideálom, len ďalším dôvodom pre zvýšenú pozornosť.

Výzva pre zachovanie humanizmu

Ako môžu na toto reagovať humanisti? Kto si dovolí povedať Francúzsku, aby zostalo pokojné po novembrovom masakri v Nice, alebo Nemecku aby zostalo pozitívne po niekoľkých útokoch v priebehu týždňa? Kto si dovolí trvať na tom, že by Južný Sudán, Kongo, Jemen, Irak alebo Sýria mali byť „krátkodobými pesimistami ale dlhodobými optimistami“? Ako dokážeme povedať, že budujeme lepší svet, keď už len zachovanie toho čo máme, nám príde ako neuskutočniteľná úloha?

Napriek častej misreprezentácii niektorými kritikmi, humanistický optimizmus nikdy nebol naivný. Nezamieňame slepú vieru za slepú nádej a ani nenahrádzame uctievanie boha za uctievanie človeka! Náš humanizmus dlhodobo bojuje za racionalitu a rozum, a teda skepticizmus a realizmus, a skrz tieto hodnoty za humanizmus samotný. Bolo by zlé odmietnuť humanizmus na základe krízy a teroru.

Ale ako sa humanizmus, ktorý chápeme ako z časti optimistický k ľudskému potenciálu, má stavať k obdobiu globálnej nestability a hrozieb?

Tri myšlienky, ktoré by si mali humanisti osvojiť

Albert Camus povedal „Úlohou spisovateľa je zabrániť civilizácii, aby sa sama zničila“. V čase krízy sa toto dá povedať aj o humanizme.

Nemôžem vám povedať, ako máte presne reagovať alebo sa cítiť v čase krízy. Ale tu je niekoľko myšlienok, ktoré si musíme uvedomiť a prezentovať ich v debatách na celom svete:

Nesmieme si zamieňať terorizmus s geniálnym zločinom. Na vraždenie nepotrebujete „génia“. Na väčšine teroristických útokoch nie je nič „sofistikované“, ako by sa mohlo zdať z médii. Prideľovanie týchto vlastností teroristom im dáva len viac moci a povzbudzuje rôznych jedincov, ktorí by ich chceli napodobniť. Aj tie najkoordinovanejšie útoky sú relatívne jednoduché, už len v porovnaním s prevádzkovaním podniku. (Ako dôkaz tohto princípu, uvedomme si, že zatiaľ čo ISIS sa hlási k útokom, často nie je možné nájsť žiadne priame prepojenie na ne. A bežne trvá dni až týždne kým sa ukáže, či bol útok organizovaný s nejakou materiálnou podporou ISIS, alebo to bolo dielo jedinca.). Musíme si dávať pozor na to, ako o terore rozprávame, aby sme predišli jeho glorifikovaniu.

Dlhodobý prospekt sveta je dobrý. Násilné a masové vraždy, počet smrteľných ochorení, dokonca aj počet ľudí žijúcich v diktatúre sa v histórii dlhodobo znižuje. Toto ale nie je výhovorka pre uspokojenie sa. Práve naopak, musíme si uvedomiť, že tento progres prichádza len vďaka skutočnému úsiliu. Ale tieto dlhodobé trendy nám dávajú dôvod pre nádej a pomáhajú nám stavať veci do kontextu. Toto zhrnul AC Grayling, keď hovoril hlavne o konzervatívnom a radikálnom náboženstve a islamizme „To čoho sme svedkami nie je znovuzrodenie náboženstva, ale jeho smrteľné kŕče.“

Neblíži sa náš koniec. Áno, civilizácia je vystavená rôznym hrozbám, niektoré z nich si ľudstvo vytvorilo samo, ako jadrová vojna, biologické zbrane alebo klimatická zmena. Ale storočie svetových vojen a ideologického teroru nám muselo ukázať, že aj obliehané mestá sú odolné, zničené krajiny dokážu znovu postaviť mosty a raz smrteľní nepriatelia môžu pracovať spolu cez hranice a poslať do vesmíru stanicu, liečiť choroby a prevádzkovať sieť, ktorá spája celý svet. Správy o konci civilizácie sú proste prehnané. Globalizácia sveta nám priniesla nové výzvy a možno nás krátkodobo vrátila o pár krokov späť. Ale akokoľvek sa progres spomalil a akékoľvek prekážky sa vyskytli, nová, globálna civilizácia sa nechystá nikam.

Ničenie je dočasné, progres je trvajúci

Áno, je jednoduchšie ublížiť ako konať dobro. Ale akonáhle získame nové veci, ako myšlienky a vynálezy, práva a slobody, už ich nikdy nezabudneme. Áno, sú tu takí, ktorí by chceli tento progres zastaviť a zabiť slobody ostatných. Ale džin progresu bol vypustený z lampy a nenechá sa do nej znova zavrieť. Nesúlad medzi ľahkosťou konania zla a ťažkosťou konania dobra je vyrovnaný inou asymetriou – dočasnosťou ničenia a trvácnosťou a odolnosťou progresu a slobody.

Humanisti musia naďalej nachádzať nádej a konať v súlade s týmto faktom – konať statočne, konštruktívne, s nádejou a pokorou. Vo svete plnom nenávisti a nebezpečia je propagácia takýchto myšlienok základnou úlohou humanizmu.

Stanovisko v pôvodnom znení

Kategórie: Stanoviská

Štítky: , , ,